eKnižnica

Internetová čitáreň

Jesenský, Janko: Malomestské rozprávky

Kapitola 1. Šťastie v nešťastí, nešťastie v šťastí

« predchádzajúca strana :: 1 / 6 :: ďaľšia strana »

.

Ďuro Koštiaľ z Horných Luhov, veľký, kostnatý sedliak, s červenou, pehavou tvárou, belavým obočím a neoholenými lícami, vyšiel z banky. Hrmotne prichlopil dvere a len čo sa zohol za končitým klobúkom, ktorý pohodil na zem, keď vchádzal, zamrmlal urazený:

— Vietor vás knísal!

Hodil klobúk na hlavu ledabolo, šuchol s brucha na bok kapsou, ktorá sa mu pri zohýnaní sošmykla a poobzeral sa, kde je východ. Potom pošiel kamennou dlažbou predsiene, búchajúc veľkými zablatenými čižmami.

— Ba, desať žír, — pohundrával sám pre seba, — nech vás čert berie . . . Čierny Fojták si príde k vám požičať, čo má osemdesiat meríc! . . . Bohatým netreba a chudobnejším nepožičajú . . . Takí sú to páni . . . Áno, pre chudobu . . . Veru pre chudobu . . .

A posmešne sa uškrnul.

— Pol dediny aby sa ti podpísalo, — pokračoval v myšlienkach. — Aj to vezmú akúsi knihu, pozerá do nej ten bruchatý s fúzmi, pozerá ten plešivý, čaptavý, pozerá mladý s červeným podbradníkom, tresknú hlavy dovedna, šuškajú a počnú sa ťa vypytovať: „Aké máte numero domu?" Poviem. To je nie dosť. „Kto je vaším susedom?" Poviem aj to.

Zase len pozerajú v tej knihe a spytujú sa: „Kto býva pri vás shora, kto býva zdola? ..." Na fiškála cengajú, aby pozrel grundbuch. Čakáš aj hodinu. Nakoniec ti zvestujú: „Slabé. Ešte jedného žiranta . . ." Nepohľadia ti do očí, či ich máš poctivé, ani na ruky, či si môžeš nimi zarobiť . . . Keby si im tak doniesol a nepýtal, nerobili by také komédie. Aj do remennej stolice by ťa posadili. . .

Vyšiel z predsiene do podbránia rozhorčený, ale akýsi veselší, ako keď vchádzal. Neistota, ktorú pociťoval vtedy, stratila sa v tej chvíli, ako mu povedali, že mu veru ani 100 zlatých nemôžu požičať.

— Teraz je už všetkému koniec, — myslel si, idúc pomaly podbráním. — Môžem dostať aj tisíc píšem, neobzriem sa o nič. Nech chodia . . . Príde zelená koperda zo židovskej — do pece hodím, príde biela zo starej šparkasy — na kúsky podriapem, príde červenkastá z tejto — na fajku si ňou pripálim . . .

A už aj vytiahol zpoza sáry krátku fajočku so začadeným kupakom. Otvoril ho. Popritláčal palcom tabak, vyňal z vesty zápalku, nadvihol nohu, štrajchol po nohavici a priehrštím chrániac jej oheň, čakal, kým sa rozhorí. Potom si pripálil, chytro jedno za druhým pocmukal, prichlopil kupak a vypustil pár ráz riedky, biely dym. Odhodil zápalku a crkol cez zuby za ňou.


« predchádzajúca strana :: 1 / 6 :: ďaľšia strana »