eKnižnica

Internetová čitáreň

Jesenský, Janko: Malomestské rozprávky

Kapitola 1. Šťastie v nešťastí, nešťastie v šťastí

« predchádzajúca strana :: 2 / 6 :: ďaľšia strana »

.

— Nemajú aj tak druhej roboty, nech vypisujú, — myslel ďalej vše o tom istom. — Neobzriem sa o nič . . . Keď na to príde, nech si predajú. Aspoň sa všetkého strasiem. Nebudem potrebovať vždy myslieť: tam ti chybuje dlžoba, tam ti chybuje druhá, tam tretia . . . Pustím všetko. Odľahne mi.

Toto rozhodnutie ho troška rozveselilo. Bol by sa stal celkom veselým, keby bol mal pár krajciarov na fruštik. Trápilo ho už len to, že musí ísť rovno domov — bez fruštika. Žiadalo sa mu veľmi posedieť si na chvíľu a vypiť píšťalu — dve v niektorej krčme... Ale, darmo je. Nedá sa. Peňazí niet. Zborgovať nezborgujú . . . Myslel si, že mu pomôžu. Bol by vyplatil tým špatám, čo mu pred týždňom kravu a býčka zexekvovali a bolo by zostalo aj na fruštik a aj kravu s býčkom by bol býval oslobodil.. . Ani s voza, ani na voz. Ani predať, aby si si odplatil, ani požičať, aby si kravu oslobodil.

— Zamotali ma, prekliati! — vykríkol nahlas a zahrozil päsťou, kráčajúc po hradskej s nohy na nohu, ako by sa mu nechcelo.

Deň bol novembrový. Čas hmlistý, mokrý a chladný. Medzi stromovím sedela sivá, nehustá hmla. Hradská na sto krokov strácala sa v nej. Vrchov nebolo vidieť. Polia boly pokryté snehom, ktorý padal v chumáčoch miešane s dažďom a roztápal sa hneď v žltom, hlinastom blate cesty s hlbokými povyrývanými koľajami, plnými vody. V prostriedku stálo rozriedené blato. Ono čvŕkalo pod ťažkými čižmami Ďura Koštiaľa. Očernetá halena na remennom kožuchu s červeným golierom a kockami rukávov mokla. Červenkastý šál, čo mal okolo hrdla obviazaný, vlažil mu krk, keď pohýbal hlavou. Na strieške končitého klobúka shromažďovaly sa kvapky a tiekly shrnutým krajom, kvapkajúc mu pred samým nosom čím ďalej tým častejšie.

Vari od týchto kvapák prišla mu na um žena Verona.

Tá sa naplače, — pomyslel si, — a za ňou všetky deti. Bude to rumázgania.

A ako pred chvíľou sa mu zazdalo, že sa už rozhodol nestarať sa o nič, tak teraz odrazu zase prišiel na to, že to nemôže byť a že sa musí starať. Hneď a zaraz treba by sa bolo obrátiť a záležitosti usporiadať.

Zasa mu bolo smutno. Premýšľal, ako by to bolo, keby mu predali kone, kravu, býčka, roľu pod Tŕním, za salašom, lúku Záhumenicu, chalupu. Čo by robil? Načo by bol potom na svete? ... Čo sa na tých roliach natrápil a teraz by ich mal popustiť. Medzi nimi sú aj otcovské. Ten by sa aj v hrobe obrátil. . . Načo by on potom vstával zavčasu . . . Ani koni by nebolo, ani kravy ... Čo napojiť, komu dať žrať, komu podstlať, čo čistiť? Ľúto by bolo . . .


« predchádzajúca strana :: 2 / 6 :: ďaľšia strana »