eKnižnica

Internetová čitáreň

Jesenský, Janko: Malomestské rozprávky

Kapitola 1. Šťastie v nešťastí, nešťastie v šťastí

« predchádzajúca strana :: 3 / 6 :: ďaľšia strana »

.

— Ach, Bože, Bože, — zabožekal nahlas a zavzdychol zhlboka. — Kone predať? Zostane bez nich a treba sú. Býčka? Ten by šiel za facku, s tým by si nepomohol a o krave ani hovoriť. Bez kravy sa ani dýchať nedá sedliakovi... A aj tak mu zakázal predávať ten krivonosý, keď ho exekvoval. . . Len 100 zlatých keby bolo. Všetky diery by zaplátal. . . Všade má síce nachytaných dlžôb, ale zaplátal by . . . Majetok zaintabulovaný. Platiť nestačí . . . Ale stovku mať, všetko by prišlo do koľaje . . . Potom by stačil popredať.

Rozmýšľal, kto by mu dobre stál, na čí podpis by dali. Keby tak Fojták čierny podpísal. . . Rozloží mu veci, poprosí ho pre Boha . . . Ale Fojták je lakomec, tvrdý, bez srdca človek. Ak sa mu nevyameje, vyhodí ho. Čo by taký boháč mal milosrdenstvo . . . Bohatí sú práve takí tupí, čo sa srdca tyče, ako tí po bankách. Udri sa po vrecku, keď sa chceš s nimi shovárať. Hľadajú statočnosť vo vrecku a nájdu ju v plnom. Prázdne vrecko — nestatočný človek . . . Čerta netratí cti chudoba . . . Chudobný človek hotová opica . . .

Voľakto mu za chrbtom zakričal:

— Hohó!

Obzrel sa a ľakol. Šimle so zablatenými prsiami, zapriahnuté v ľahkej bričke, letely mu rovno na chrbát. Chcel napravo skočiť, ale pozrúc na zadok, zdalo sa mu, že tadiaľ letí brička. Trhol sa a skočil naľavo s užaslou tvárou. Práve naopak. Oje ho už búšilo do boka a spadol, zaryjúc nosom do rozvodneného blata. Klobúk mu odletel. Kone ho pošliapaly a dvoje kolies prešlo mu čosi vyše kolien. Zostal ležať na bruchu v úžase, kým pochopil, čo sa s ním robí. Keď zvedel, že ho aj kone i vozík prešly, skúmal, kde ho bolí. Zavrtel krkom — nič. Vtiahol brucho a nadul — nič. Vystrel jednu nohu, potom druhú — ako by sa celkom nič nebolo stalo. Proboval si ruky pokrčiť a natiahnuť, prešiel dlaňou po tvári a pozeral, či je nie zakrvavený — nič, nič. Celkom zdravý je . . . Len čo ho strhalo a strachu mu nahnali ... To by bolo dobre, — hútal — ale sa mu predsa len mohlo niečo stať. Ako ľahko mu mohlo napríklad ruku alebo nohu zlomiť, nedajbože brucho pritlačiť alebo tak pripučiť . . . Mihol okom na bričku, ktorá zastala, a na pánov, čo s nej soskočili. Stačil kuknúť aj na dva krásne, rovnaké šimle a hneď ich aj odšacoval na 1000 zlatých . . . Keď môžu mať také kone, tak sú to páni, a keď sú páni, nech zaplatia za prekotenie, — uvažoval a obrátil sa na chrbát.


« predchádzajúca strana :: 3 / 6 :: ďaľšia strana »