eKnižnica

Internetová čitáreň

Jesenský, Janko: Malomestské rozprávky

Kapitola 10. Strašidlo

« predchádzajúca strana :: 1 / 3 :: ďaľšia strana »

.

Nad tmavými vrchmi stál mesiac. Veľký a okrúhly ako peceň chleba, lial svoje striebristé svetlo na krajinu. Všetko bolo zatiahnuté riedkym tmavomodrým závojom. Len hradská sa belela ako vápno a kvitnúce slivky po obidvoch stranách cesty zdaly sa zasneženými. Ich tône šikmo padaly a obrubovaly ju ľahkými priezračnými čiapkami. Niekedy zadul ešte dosť chladný aprílový vietor a zašumel vrchom krátkeho žita, rozprestierajúceho sa dookola na dvoch veľkých tablách. Drobné stromové lístie zatrepotalo. Tiene na ceste pohýbaly sa. Ináče bolo mŕtvo a ticho. Blížila sa polnoc.

Kaplán Červenák v tvrdom klobúku, s veľkým plášťom na pleciach a dáždnikom, vracal sa domov do Rozkaloviec z Búrneho, kam skoro každý deň chodieval k pánu dekanovi Veselému. Farníci síce vravievali, že chodí k nemu kvôli jeho dcére, slečne Anne, lebo jeho rozkalovský pán farár má dobré víno, tak ako dekan, aj dobré cigary kúri, práve tak ako dekan, a tartlík si zahrá, ako Veselý, ale dcéry nemá. Teda len slečna Anička môže byť tým magnetom, ktorý pána kaplána priťahuje. Možno. Pravda je, že sa pán kaplán najradšej prechádzal k Búrnemu. Aj to je pravda, že sa tieto prechádzky končievaly Búrnym. Starý dekan ho vďačne prijímal a Anička najradšej s ním filozofovala. Filozofovanie pretiahlo sa obyčajne do desiatej večer. O tomto čase chodil pán dekan spať. Rozduril ich aj v navážnejšej debate.

— Desať hodín, — vyhlásil. — Spať. A pán kaplán len po tomto odchádzal.

Dnes nebol doma. Šiel k rozkálovskému farárovi, šéfovi Červenákovmu v akejsi cirkevnej záležitosti. Nevracal sa a mladí zabŕdli vo filozofii. Sedeli po prvý raz v záhradke a pán kaplán bol neobyčajne citlivý.

— Ver, slečna Anička, — hovoril, — život je večný. Neprestane pri tom, čo smrťou menujeme. Svoju podobu premieňa, ale zostáva tu, okolo nás ...

Popri tomto skúmal jej vysokú, štíhlu postavu a grécky účes, prihladený k slychám a malú riedku šticu, padajúcu na vysoké, okrúhle čelo. Uväzoval, že ku gréckemu účesu sa štica nehodí. Chcel jej povedať, že sa zle češe, keď kuvik náhle zakuvikal. Odvoľakiaľ zo sadu šiel tento nepríjemný, desiaci hlas. Anička sa striasla a spýtala sa:

— Komu ozaj kuviká?,

S kuvika prešla na mátohy.

— U nás je ich hrúza, — podotkla.

— Ako všade, — nadhodil kaplán.

— Ale u nás sú skutočné, — vravela. — Najistejšia je tá, čo sa ukazuje pri Skalke.


« predchádzajúca strana :: 1 / 3 :: ďaľšia strana »