eKnižnica

Internetová čitáreň

Jesenský, Janko: Malomestské rozprávky

Kapitola 2. Slnečný kúpeľ

« predchádzajúca strana :: 1 / 4 :: ďaľšia strana »

.

Mestský notár Škorec s chudou umučenou tvárou, na ktorej kožka len tak visela, si už zúfal. Sodňa na deň mu bolo ťažšie prejsť cez veľký mestský rínok. Akýsi neurčitý pocit strachu sa ho zmocňoval, keď prechádzal cez jeho holý, žabicou vydláždený priestor. Zdalo sa mu, že sa v samom prostriedku rínku potočí, zakrúti, nebude sa môcť na nič podoprieť a odpadne. Druhí mávajú ten istý pocit, keď musia prejsť ponad potok cez úzku lavičku.

Dlho sa premáhal a chodil cez rínok, aby vzdoroval tomuto strachu. Konečne raz skutočne dostal závrat a musel sa oprieť navidomoči mnohých o stĺp lampy a tak stáť zas chvíľku, kým sa osmelil ďalej ísť.

Zdôveril sa s týmito pocitmi aj mestskému doktorovi Edutovi, mladému ešte človekovi, bez fúzov, s hustými bakombradami, dobrej a vážnej tvári.

Doktor ho zachytil prejsť sa za mesto.

— Nervozita, — povedal mu, — šport, kamarát, a ozdravieš. V zime ródle, korčule, ski, v lete chôdza, kúpele, najmä slnečný kúpeľ . . .

— Neverím ani vzduchu, ani slncu, — odporoval temno Škorec. — Pre mňa sa chystá tma — mozgová tma ... Dovoľ, aby som ťa chytil. Omnoho bezpečnejšie sa cítim, keď sa držím niekoho.

Šli poľnou cestou medzi brehmi, ktoré sa už zelenaly novou, bledozelenou trávou. Slnce lahodne

pálilo cez hrubé súkno vrchníkov. Vzduch, priezračný a ľahký, mimovoľne šíril nozdry a pľúca. Pohladkáva líca, ako neviditeľná jemná hodvábna šatka. Tento závan prírody vlnil drobnú oziminu a striasal kvet s kvitnúcich čerešieň. Cesta sa už prášila a hrudky zoschnutého blata mrvily sa pod nohami.

Doktor sa uštipačne zasmial:

— Neveríš vzduchu, ani slncu. Nepotrebuješ veriť, len pozrieť pred seba a skúsiť ich . . . Aká bola táto cesta pred troma týždňami. Blato po kolená, mláky, Pozri, teraz je ako dlaň ... A tieto brehy. Aké smutné a holé boly. Pozri, rozzelenaly sa... I ty si také bahno a mláka, holý a smutný breh . .. Buď na vzduchu a slnci, omladneš, ako, ľaľa, tamten brezový hájik. Veru.

— Filozofia alebo poézia je, čo vravíš.

— Čoby. Zdravoveda . , . Vieš čo? V júni začneme spolu slnečné kúpele, aby ti nebolo samému smutno. Priberieme k sebe aj zverolekára Papsta. To je tiež taký nervózny pán. Vždy sa chytá za hlavu a tancuje ešte aj vtedy, keď sedí pri pive.

Tak sa stalo, že notár Škorec, doktor Edut a zverolekár Papst chodili každé pekné letné odpoludnie kúpať sa k úpustu neďaleko za mestečkom, tak asi dvadsať minút. Miesto bolo pekné. S jednej strany vŕšok celý zelený, na jeho úpätí bujná mäkká pažiť. S druhej strany husté nepriehľadné vrbiny s druhým riečnym pieskom na brehu. Práve dobrým na vyvaľovanie sa a praženie na slnku.


« predchádzajúca strana :: 1 / 4 :: ďaľšia strana »