eKnižnica

Internetová čitáreň

Jesenský, Janko: Malomestské rozprávky

Kapitola 6. Moja domáca pani

« predchádzajúca strana :: 1 / 6 :: ďaľšia strana »

.

Stalo sa to so mnou pred rokom. Prišiel som domov z úradu. Bolely ma nohy, ruky a driek. Tancoval som mnoho ... Bol krásny júnový deň. Všetky dámy a kamaráti odišli na majáles. Sobral som sa i ja za nimi. Konečne, som mladým človekom a spoločenským tvorom. Rád mám veselosť, spev, hudbu a dievčatá. Nuž, na majálesi našli sa ľudia veselí pri víne. Zapil a veselil som sa. Spievalo sa, zaspieval som si aj ja. Cigán zahral. Roztancovali sa všetci. Pustil som sa do tanca. Nevyberám ako ostatní. Mne je jedno od kraja, čo vidím. Všetko to malo dlhé vlasy, pekné líca a mäkké ramená. Pán Boh nepošle špatu do sveta. Je pôvab v každom človeku, dievčati, zvierati a predmete. Môj záujem je vyhovieť pri takýchto zábavách všeobecným požiadavkám. Uznávam, že sú druhí inakší. Vyhľadajú si najkrajšiu tvár s utešenými očami. Zaslepia sa a nevidia ostatných. Idú do hory k opustenej studničke a sbierajú chrobáky alebo králiky. Niektorí lovia s výšiny utešený obraz dolinky alebo farbu neba a zabudnú ostatných. Druhí sa vláčia práve za hubami, keď by mali tancovať. Ja nie. Všeobecný záujem. Keď treba — spievať, keď tancovať — nuž tancovať.

Bolo ozaj veselo. Ani som sa nenazdal, že som taký vážený. Jednoduchý bankový úradník — a predsa, ako láskavo ma prijímali. Dcéry pána fabrikanta nevstaly, ale vyskočily, keď som sa uklonil. Slečne Malvínke som povedal:

— Slečna, smiem prosiť? Ona zrovna vykríkla:

— Ó, áno!

Ako ľahúčko tancujete. Aká tanečnica, a predsa povedala: „Ó, áno!" Muselo jej to radosť pôsobiť. Ináče by bola jednoducho vstala. Ale ona povedala s radosťou: „Ó, áno!"

Slečne Žofii som sa len uklonil. Porozumela a hneď sa zavesila na moje rameno. Naklonila hlávku k môjmu plecu. Myslel som si, že som naozaj príjemným človekom. Prečo by bola naklonila hlávku? Bola by jednoducho rovno šla, keby som jej bol ľahostajným. Ale ona naklonila hlávku. Dovolil som si poznamenať:

— Vy, slečna, museli ste mať znamenitého učiteľa . . .

— V čom? — pýtala sa.

— V tanci.

— Prečo?

— Tak ľahúčko krásne tancujete. Ani páper keď v povetrí lieta. Viete, fúknete naň zdola, vyletí protivným smerom. Kam vás človek chce potiahnuť, už to cítite a idete .. .

Porovnanie sa mi podarilo, — dumal som. To ma tak rozveselilo, že cez prestávku neustále zvučala mi v hlave nóta:

„Fouknu na tě dvakrát, holko, budeš plakat."


« predchádzajúca strana :: 1 / 6 :: ďaľšia strana »