eKnižnica

Internetová čitáreň

Jesenský, Janko: Malomestské rozprávky

Kapitola 8. Redaktor

« predchádzajúca strana :: 1 / 5 :: ďaľšia strana »

.

Vadimír Štilec, redaktor miestnych novín „Hlas ľudu", sedel vo svojej pracovni. Jednu bosú nohu podložil pod seba, na druhej, tiež bez punčochy, hompáľala sa mu červená papuča. Bol vyzlečený do košele. Rukávy na nej si vyhrnul a prsia obnažil. Do spustených žaluzí opieralo sa júlové poobedňajšie slnce a v izbe bolo až dusno od neobyčajnej spary. Svetlo vnikalo otvorenými dvermi z dvora, na ktorom vrieskaly deti.

Opieral si lakťami hlavu o písací stolík a krútiac prstami kečku, čítal posledné číslo svojho časopisu. Vidieť, páčilo sa mu, lebo sa usmieval. Kedy-tedy zdvihol hlavu, odfúkol si a zahľadel sa do otvorených dverí, akoby počúval krik detí.

Tieto si vymyslely akúsi podivnú hru. Jedno zakikiríkalo a druhé na to odpovedalo "Turek". Po tomto sa všetky deti zasmialy. Kikirikí. Turek. Smiech. Trafilo sa však, že namiesto Turka povedalo Maďar. Vtedy sa deti nesmialy. Smysel zábavy bol iste ten, že na Turka sa maly smiať, na Maďara však nie, a ktoré sa smialo na Maďara, to spraly.

Redaktor bol s číslom skutočne spokojný. Niektoré state si aj dva razy prečítal, aby sa v nich pokochal. Na chvíľu rozmýšľal o tom, prečo sa decko rovno nespýta: „Čo si?" Ale celkom nerozumne kikiríka. To nemá smyslu. Potom odložil číslo, spustil nohu, pohľadal ňou druhú papuču pod písacím stolíkom, nahmatal ju, nastrčil na nohu a chcel ísť do dvora, aby utíšil rehotajúce sa detváky, keď prišla do pracovne jeho žena Katka, mladá, pekná, ale trošku nízka a tučná osôbka. Bola svetlovlasá, s bielou tvárou, veľkými modrými očami a tuho červenými perami. Na ušiach mala veľké čierne kokardy. Župan modrej farby s čiernym zamatovým golierom jej veľmi dobre pristal.

— Čo je, Kata? — privítal ju muž, zapínajúc si na hrdle košeľu.

— Zase majú židáci sviatky? — spýtala sa ho.

— Prečo? — zarazil sa muž nad otázkou.

— U Kupfsteina nedostať rožkov,

— Pošli k Rumesovi, — hodil redaktor plecom, ako by urazený a namyslený, že ho žena s takými maličkosťami unúva.

— Ale veď sú nie sviatky, — povedal po chvíli, — dostaneš aj u žida.

— Odkázal, že nepečie.

— No, tak pošli k Rumesovi... S každou hlúposťou mi prídeš hneď na krk. Ja som predsa nie pekárom a rožky nepredávam. Keď nie u žida, nuž u Rumesa, keď nie u Rumesa, tak u Tuchlíka . . . Nikdy si nevieš poradiť, — zahovoril redaktor chytro a podráždene, strácajúc vyhrnuté rukávy košele. — Z teba by bola moderná žena, to je pravda, — pokračoval posmešne, — ty si súca na samostatnosť. Vše aby druhý myslel namiesto teba. Ba keby sa ti šnúrka na poltopánkach roztrhla, aj vtedy by si sa prišla radiť, čo máš robiť — há?


« predchádzajúca strana :: 1 / 5 :: ďaľšia strana »