eKnižnica

Internetová čitáreň

Jesenský, Janko: Malomestské rozprávky

Kapitola 9. Vydaj

« predchádzajúca strana :: 1 / 5 :: ďaľšia strana »

.

Keď sa dievča vydá, ako by umrelo, vraví príslovie. Ono tie príslovia obyčajne prestreľujú, ale najmä toto nemá ani za necheť pravdy. Keby sa vydaj rovnal smrti, nuž by neliply dievčatá za mužskými ako muchy za cukrom. Len čo počnú okrúhlieť, už sú zvedavé na svojho budúceho. Počujeme síce od nich: "Ach, ja sa nevydám. Ach, čože by sa vydávala! Lepšie je dievčaťu, jak neveste." Ale čo vidíme? Na Ondreja lejú olovo. Prečo lejú? Varia halušky s papierikmi. Prečo varia? Od Lucie až do Vianoc každý deň ráno na lačný žalúdok hryzú do jablka. Na kieho helementa im je to? Berú do náručia drevo a odčitujú, či do páru nabraly, či nie? Nuž? Horký tam smrť. Každej pletie hlavou: „Bohdaj by skorej takto umrela."

Ako dievčatá, tak aj ich rodičia. Veď by ich varovali pred istou smrťou. Či ich varujú? Šušku borovú ich varujú! Tiskajú ich, aby im len, pre Boha, na krkoch nezostaly, ale aby sa radšej nejakému bohatému, mladému, hodnému, poriadnemu na krky zavesily. Navešajú na ne všetky možné čačky, stužky, perličky, až sa tak ligocú, keď idú na slnci, len aby sa popáčily a aby už raz dosť bolo tých všelijakých mašličiek. Do kostola vyháňajú každú nedeľu tri razy a v robotný deň aspoň dva, len aby padly do oka. A tie zábavy! Doma toľko ráz nevymetú, koľko ráz zametú tanečnú izbu v hostinci u „Mesiaca", čo je na rínku.

Nie preto píšem, že by im vari závidel. Ale sa jedujem, keď vravia o smrti. Krásna smrť. Nie, to mi nikto na nos nezavesí.

O Zuzke Bírešovie som sa nazdal, že je výnimka. Ovdovela a bez detí zostala. Šla slúžiť ku kníhkupcovi Mirzákovi v Hornej ulici. Povedala, že vydaju mala dosť a nechce viac z tej sladkosti. A veru nevyzerala ani tá, ako čo by zmŕtvych vstala, ani tak, ako čo by ju boli s már sniesli. Skorej sa podobala ruži, štepenej len minulej jari do ohybného, mladého tŕňového prúta. Tvár jej aspoň tak kvitla a driek sa jej tak ohýbal. Nebolo ani takej driečnej slúžky v meste. Nechcem uraziť, ale je pravda, že tak v nedeľu, keď šla z kostola, nejeden mešťan pozrel za ňou. Obyčajne nosila čiernu hodvábnu šatku na hlave, čiernu zamatovú kabaňu, tmavobelasú satínovú sukňu a v ruke pátričky, malú modlitebnú knižku a bielu šatku. V robotný deň bola ešte krajšia. Keď zavrtela železným kolesom na studni pred vyhňou kováča Mikuláša, krátka biela sukňa sa jej oháňala, úzky driek ohýbal a bosé nohy blýskaly, ako voda, keď svieti na ňu slnce. Postála, ak musela čakať, ale keď si putne naplnila, už sa aj sohla, chytila ich a narovnajúc sa, hneď sa aj domov ponáhľala. Napäté, silné a ohorené ramená niesly nehybne plné nádoby. Neobzerala sa ako straka, neskladala putne pri každej bráne, aby si poklebetila a neškerila sa na paholkov.


« predchádzajúca strana :: 1 / 5 :: ďaľšia strana »