eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Keď báčik z chocholova umrie ...

Kapitola 1.

« predchádzajúca strana :: 1 / 6 :: ďaľšia strana »

.

Ondrej Tráva, gazda v Kamerunoch, zavesil gazdovanie na klinec a oddal sa na špekuláciu. Gazdovstvo viedol jeho syn a on sa zaoberal kupcovom. S čím vlastne kupčil, ťažko zejmena povedať. Ako mešťan mení podľa sezóny a módy obleky, tak Ondrej Tráva mení podľa okolností články svojho obchodu. Niet azda plodiny ani výrobku, ktoré by nebol za čas svojho pôsobenia dovážal na trh. A čo je zvláštne a svedčí o jeho nadaní: vždy vedel, kedy treba tento článok opustiť a tamten miesto neho pochytiť, aby z toho povstal úžitok, a nie škoda. Prirodzená vec, že málo bývaval doma. Výročité alebo iné sviatky, nedele a tu i tu deň alebo dva odpočinku — ináč vždy na vozíku, na železnici alebo na jarmoku. Najmä po jarmokoch chodil nielen do blízkeho okolia, ale i po druhých vidiekoch. Nie div, že neďaleko poznalo ho každé dieťa. Ale on — ako všetci vychytení ľudia — málokoho poznal dôkladne, alebo podľa mena: zato každému dával sa do známosti ako starému známemu. A často podarilo sa mu oklamať ľudí, lebo podľa kroja a výrečnosti hneď sa vynašiel, kto z ktorej dediny a akého je stavu a povolania, a podľa toho vedel sa i držať.

„Daj Boh šťastia, Ondrej!" počul volať chlapa v čiernej mastenej košeli.

Ondrej hneď vedel, že to zkadesi valach, ale nevedel, zkade, ani kedy s ním bol na slove.

„Pán Boh uslyš, Juro! Akože sa máš?" poďakoval mu, a hneď ho i obdaril menom len tak naslepo.

„Len tak, len tak. Ale ma ešte znáte?" tešil sa valach. „Ja, že ste ma od Alaska zabudli. Čo som vám tú vlnu predal, už sme sa viac nesňali ..."

„Kdeže by ťa neznal, Juríčko! Dobre, ako vlastného brata."

A podával mu usmiaty ruku.

„No, keď ma tak znáte — no!" divil sa natešený valach. „Ale ja som Mišo, nie Ďuro."

„Ľaľa! Bodajže ťa i s hlavou!" A pľasol sa Širokou dlaňou po čele. „Pravdaže, Mišo, teraz mi huplo do hlavy."

„To sa vám plietol náš bača — to je Ďuro."

„To-to-to — teraz už viem, už viem."

„A neprídete po vlnu? Zas jej máme s pol centa. Popri mytošínskom salaši sa vozievate, vídavam vás s grúňa. Len soskočiť, horou dvadsať-tridsať krokov, a ste tam. Príďte!"

„Ak ma nepretiahneš, lebo vy ste..."

„Čosi spustíme my, čosi zas vy pridáte — nuž veď sa azda len nepobijeme."

„Veď by to i bolo, aby sme sa rozišli! Prídem niekedy. Len pozdravuj, Mišíčko, baču!"

Tak sa hlásili u Ondreja ľudia, keď mali niečo na predaj a peniaze potrebovali. Túto okolnosť vedel znamenite využiť. Keď mu niekto niečo ponúkol, Ondrej nikdy neukázal veľkej ochoty do kúpy. Skôr sa vyhováral, že to nemá teraz nijakého odbytu, že sa to zle drží na sklade: vôbec vždy vynašiel nejakú ťažkosť, pre ktorú nehodno to kúpiť.


« predchádzajúca strana :: 1 / 6 :: ďaľšia strana »