eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Keď báčik z chocholova umrie ...

Kapitola 1.

« predchádzajúca strana :: 2 / 6 :: ďaľšia strana »

.

Ale naveľa sa len dal naviesť na kúpu, i to viac len po známosti a z priateľstva. Ľudia ho vychvaľovali, že je dobrý človek, že hodno s ním kupčiť, lebo že nie je lakomý.

A Ondrej chodil si po jarmokoch a dedinách, kupčil a bohatol.

Zo všetkých jarmočných známostí najlepšie zostal mu v pamäti pán Aduš Domanický.

Vídal ho od rokov na každom jarmoku, ale nesoznámil sa s ním, ani jeho mena nevedel. Ostatne, načo by sa s ním soznamoval, keď nemali medzi sebou nijakého obchodu? Ale čo im bolo súdené, predsa ich neminulo. Soznámili sa znamenite.

Bolo to vlani na Ondreja v Podhradí na jarmoku. Ondrej predával valaské súkno na rínku. Hneď ráno videl pána Aduša chodiť popod šiatry. Obzeral bundy, čiapky, vôbec kožušiny. Tak chodil od šiatra k šiatru, sťa trhový gazda, ako by chcel každého kušniera ošacovať. Sprobúval bundy, futrované vlčinou i tureckou barančinou, ale ani jednej nekúpil. Nemohol sa iste s majstrom pohodnúť. Popoludní už nechodil sám, pridružili sa k nemu druhí, bohvie, zkade ľuďia. Všetko mladí, zdraví, veselí. Ale pán Aduš bol predsa len nad všetkých. Okrúhly klobúčik s kosou tetrovčou sedel nad uchom, ponad ktoré boly vlasy sčesané, že zakrývaly celé sluchy. Fúzy vykrútené pyšno dohora, oči sa ligotaly, ústa usmievaly — vôbec pán Aduš nemá páru na celom jarmoku.

Zastali pred šiatrom pernikárskym. Navyberal hŕbku marcipánu, tri srdcia so zrkadlami a peknými veršíkmi na obrázkoch; celú kohortu husárov šnurovaných, pravda, len cukrom; dve panny, dvoje kolísok s deťmi v nich, sedmoro detí — a podobné výrobky medovníckeho umenia. Pernikár ho obskakoval, lebo takého kupca nemal vari celý dnešný deň. Ale tu pán Aduš začal sa jednať. Pernikár nechcel úvalom spúšťať, pán Aduš sa nahneval, nekúpil nič, len dve

kolísky a sedmoro detí, a opustil i s priateľmi šiator sklamaného pernikára. Keď poodišli, Ondrej ich videl, ako sa lakťami štuchajú a smejú. Iste bavia sa na pernikárovi.

Po jarmoku, keď šiatry boly rozobraté, naložené i s rohožkami na dlhočizné vozy, i s truhlami neodpredaného tovaru, mesto začínalo tíchnuť. Jarmočníci zčiastky poodchodili, zčiastky uchýlili sa do hostincov a krčiem. Ondrej Tráva tiež vošiel do mestského regála zapiť trampoty dnešného dňa. Za stolom videl pána Aduša i s priateľmi, ktorých bolo ešte viac než pri pernikárovi. Ondrej Tráva zastal vprostred izby, vyňal drevienku-fajku a vytriasol z nej popol na zem. Obzeral si tú divnú spoločnosť. Pán Aduš nemal známeho klobúka na hlave — sedel na ňom alebo on sám, alebo niektorý z priateľov. Košeľa krčená, mašľa zatisnutá k pravému uchu. Vlasy neboly začesané na sluchy, ale vyčnievaly, ako sa ktorému zapáčilo, každý v inú stranu.


« predchádzajúca strana :: 2 / 6 :: ďaľšia strana »