eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Keď báčik z chocholova umrie ...

Kapitola 1.

« predchádzajúca strana :: 3 / 6 :: ďaľšia strana »

.

„Taká je moja Diana!" kričal pán Aduš, búchajúc na stôl. „Vlani chytila diviaka za ucho — vážil vyše troch centov — a doviedla ho ku mne na polianku. Šiel ani dieťa, tak ho skrotila. Videl, ako naň zo simple cielim; vedel, čo sa s ním stane — a musel stáť dvadsať krokov predo mnou ani svieca: tak ho znamenite držala!"

„Ale, Aduš, netáraj í" zamiešal sa jeho sused. „Diviak nedá sa len tak držať ako dieťa."

„Ale tento sa dal," veral sa pán Aduš, udrúc sa v prsia: „Lebo sa nemohol hnúť. Diana ho ..."

„Iba ak bol len taký vypchatý. Diviak hodí rypákom, a Diana ani nečuchne — už je nebohá. Načo by mal zuby? Ale rozprávaj také pletky bláznom, a nie..."

„A držala ho, keď raz poviem!" Pán Aduš búšil na stôl, žily mu naskočily na sluchách. „Zastrelil som ho. Trafil som mu rovno do komory. I kožu mám z neho na korbe."„Necigáň! Korby ani nemáš."

„Ale ja? Nikdy si takej nevidel! Podošvy železné, boky politúra — osmoro do nej vojde."

Spoločnosť sa rozosmiala. Ondrej sa tiež nemohol zdržať; usmieval sa tichučko a pozeral bystro na Aduša.

„A čo sa ty smeješ? Ty trhan!" oboril sa naň Aduš. „Čo si ty? Zeman si ty? Pakuj za pec!"

Tráva hodil plecom, odvrátil sa od pána Aduša a pristúpil k rekeštíšu, kde za latkovou obrubou krútila sa celá família Eduša Mayera, obsluhujúc prívetive jarmočníkov.

„Blázon!" riekol Tráva, usmievajúc sa krčmárovi.

Mayer sa bezvýznamne usmial, nechtiac mu ani prisvedčiť, ani protirečiť: rovnako si vážil oboch, Trávu i Aduša. Tráva bol dávny hosť, tŕžil po málo, ale od rokov. Aduš bol nový hosť, ale tŕžil dobre. Tráva si sadol za stôl k fľaške a pozoroval spoločnosť pri susednom stole.

Pán Aduš zabudol medzitým na Trávu, i kam ho bol poslal. Rozprával už o inom.

„Ani lasice! Na vzrast ani čo by ich ulial. Jabĺčka po krížoch a stehnách — len sa tak v očiach mení. A múdre! Tloskneš na ne, už idú. Potrafia i bez liace. A pod sedlo — ani belčov. Ťahajú, koľko im naložíš. V kroku sporé. Vozík pretiahnu cez Váh ani pierko — a čo by im bol Váh vyše hlavy. Ej, to ste koníčky!"

„A kde si ich kúpil?"„V Dunajci tohto leta. Poľská sorta."„Čos' dal za ne?"„Hádaj — či uhádneš!"„A ja viem?"

„Štyristo — rovných štyristo, sťa by odštrichoval."Susedia prikyvovali mu, sťa na odobrenie kúpy.

A Ondrej pozoroval a počúval, čo sa vraví pri susednom stole. Zaujímal ho najmä pán Aduš. Z reči vyzvedel, že je to Aduš Domanický z Domaníc a hrubý gazda — ako sa dalo vyrozumieť z rečí Adušových.


« predchádzajúca strana :: 3 / 6 :: ďaľšia strana »