eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Keď báčik z Chocholova umrie ...

Kapitola 2.

« predchádzajúca strana :: 1 / 4 :: ďaľšia strana »

.

Ondrej Tráva nemohol podľa sľubu na druhý deň ísť do Domaníc. Obchody ho pripútaly k domu. Vianoce sa blížily, jarmoky hustly, peniaze ľuďom nezvyšovaly: každý chcel len predávať, a Ondrej kupoval. Že tak nedodržal slova, mrzelo ho zpočiatku, ale pozdejšie sa upokojil. Na Tomáša bude i tak vo Svätom Tomáši jarmok. Svätý Tomáš je dosť blízko Domaníc, bude mu po jarmoku ľahko odbehnúť a zavŕšiť obchod s pánom Adušom. Závdavok je daný a jačmeňu sťa kde ležať; aspoň je pred ohňom istejší, ak by Pán Boh niečo dopustil do tých čias.Na jarmok do Svätého Tomáša sa naozaj vybral. Vyzeral pána Aduša, i videl ho hneď zrána, ako chodil zas popod šiatry. Kamarátov pri ňom nebolo. Chodila s ním mladučká pani, ktorá, hoci mala na hlave kapišon, bola takto ináč šumná. Bola veselá; svoju peknú tvár, mrazom doštípanú, s dvoma jamôčkami na lícach, obracala ustavične k pánu Adušovi. Bolo vôbec vidno, že sú manželia, a to novomanželia, lebo Ondrej vedel, že starí, čo už privykli na seba, celkom ináč by sa držali pred svetom.

Ondrej chcel sa upomenúť u pána Aduša, že príde k nemu dnes večerom alebo zajtra ráno, ale videl ho už iba pred samým večerom. Sadol i s paňou do vozíka. Kone v ňom zapriahnuté boly veru sotva z Dunajca za štyri stovky — nebolo na nich vidno ani jedného jabĺčka. Podsebný fako mal miesto toho na prednej nohe ohromnú chrastu, náručný mal pravé oko vytečené a na ľavom beľmo. Tie od báčika z Chochoľova to tiež neboly; bohatý dekan by sa nešiel vďačiť takými mršinami ani Cigánovi, nie to svojej sestry synovi. Na kozlík nevysadol kočiš v šnurovanom dolománe a klobúku s ovisnutou až na chrbát širokou stužkou, ale celkom obyčajný dedinčan v bielej, vlastne zafúľanej halene, na ktorej každá nitka ukazovala sa zvlášť,

a na nohách v kopiciach, ktoré v krpcoch obuté siahaly do pol kolien. Pritom jednou nohou zakášal: iste ju kdesi zlomil a zabudol dať napraviť. Kým sa tento záprah pohol, trvalo hodnú chvíľu. Najprv rozknísal sa chlap na kozlíku, trepal liacami, krútil bičom nad nečujnými koňmi. Za jeho príkladom rozknísaly sa i tátoše, trhly hlavou, vozík sa pohol a zas zastal. Pán a pani sa poklonili, ako by chceli pochváliť snahu pohoniča i koníkov. Dedinčan opakoval svoj manéver, a teraz už všetko pohlo sa a už viac nezastalo. Brička išla koketne, akosi šúrom, lebo zadok uvážal sa a divne tancoval. Ondrejovi stislo sa srdce akousi nemilou predtuchou.


« predchádzajúca strana :: 1 / 4 :: ďaľšia strana »