eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Keď báčik z Chocholova umrie ...

Kapitola 2.

« predchádzajúca strana :: 2 / 4 :: ďaľšia strana »

.

Záprah, sediská na bričke s vytrhaným remeňom a zpod neho vyčnievajúcim senom, ktorým boly futrované, drabinka na dvoch miestach zlomená a motúzikmi posväzovaná, košinka zablatená a deravá, divno tancujúce kolesá, vôbec všetko, čo teraz videl, nadháňalo mu akýsi neurčitý, tajomný strach. „Kde by tí vzali sto mier jačmeňa?' šepkal mu ustavične vnútorný hlas. „A ak nemá nič? Ak ťa podviedol a teraz vysmeje sťa blázna?"

Ondrej nemal nikde pokoja. Kúpil si pol klobásy a šiel s ňou do regála, ale klobása ako by nemala konca, ako by mu medzi rukami rástla. Ani jej nedojedol, a už bol sýty. Jeho nepokoj sa pozdejšie trochu utíšil, keď podarilo sa mu odpredať šesť dobrých kŕmnikov, veľmi dobre odpredať. Dal si naliať a myšlienky začaly sa brať hneď iným smerom. „Ale som ja blázon!" nadával si v duchu. „Či má ten jačmeň všade so sebou voziť ? Ale je každý taký blázon, aby vyzrádzal svoje bohatstvo? A kto by povedal mne, čo ma nezná, že mám šesť stovák tu v kešeni? Ba čo ešte — šesť stovák a sedemdesiat papierkov vyše toho! Dobrý som mal jarmok — mrázik pritiahol, kŕmniky podskočily v cene a mne omastily dlaň sedemdesiatimi zlatkami." Tak rozmýšľal Ondrej pri víne a počítal, koľko zarobil a aké urobí domácim svojim Vianoce.

Keď vyšiel z regála, bolo sa už dosť dobre stmilo; vietor fučal ulicami a sypal sypký sneh rovno do tváre. Ondrej stiahol čiapku na uši, sadol na vozíček a pustil sa cestou k Domaniciam.

Keď sa dostal do dediny, bola číra noc. Len v málo oblokoch sa svietilo. Ondrej sa okúňal nočnou hodinou sosadnúť v panskom dome. Zastal pred akýmsi stavaním, kde ešte svietili, a zaklopal na oblok.

Polooblečená žena vstala od praslice, opravila si čepiec a stala si k obloku. Bola uľakaná, kto sa to pred polnocou dobýja do stavania. Dodala si smelosti a zvolala: „Kto si?"

„Ja som Tráva z Kamenian. Či by ste mi nedali prenocovať?"

„A čo si hneď ďatelina! Bolo nocľah na mrkaní hľadať, a nie o polnoci!" okríkla ho gazdiná. „Hodní ľudia netlčú sa po nociach, lebo noc má svoju moc, iba kadejakí..." „Veď ja idem z jarmoku!" „Bolo sa prv poberať — korheľ!" „Veď ja som Tráva z Kamenian, ten, čo kupčí. Ale ma už, Katrenka, neznáte?"

Žena poodstúpila od obloka a z izby ozval sa tichý, tlmený shovor. Iste radí sa s kýmsi, čo má robiť. Ondrej čakal netrpezlive, čo bude nasledovať. Izbené dvere vrzly, pod stenou zaznel ľahký krok. Dvere pri vrátach sa otvorily. Pred ním stála Katrena, ale už v kožuchu.


« predchádzajúca strana :: 2 / 4 :: ďaľšia strana »