eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Keď báčik z Chocholova umrie ...

Kapitola 3.

« predchádzajúca strana :: 1 / 4 :: ďaľšia strana »

.

Vykladať sny nášho pocestného bolo by márne. Niektorí na sny držia, ale my vieme, že sen je sen: priletí z akýchsi neznámych svetov ako motýľ, a mizne, keď ho ovanie skutočnosť. Dosť bude vedieť, že Ondrej zabudol vo sne, ako sa v Svätom Tomáši uzimil, ako sa biedne doredikal do Domaníc, i ako ťažko dostal nocľah. V pamäti zostala mu len gazdiná Katrena a celú noc sa mu o nej plietlo. Tu sa mu videlo, že je vdova a že bude z nej veľmi podarená Trávuľa. Tu zas, že mu syn a nevesta bránia — a podobné pletky. Práve sa mu zdalo, že ju nahovára, ona ukazovala vôľu zaňho ísť, keď osŕkol od bôľu. Nebol si istý, či spí, či nespí a čo sa to s ním stalo, iba cítil, že ho noha nad členkom veľmi bolí.

Prebudil sa, pretrel oči; všade tma ako v rohu. Trochu sa rozhľadel, a tu vidí, že sa ktosi štvornožky teruží ponad neho. Jasne rozoznal biele šaty neznámeho cestovateľa od čiernej tmy nočnej. Utajil sa — ak by to bola tak ona!

Ani nedýchal. Tu pocítil tvrdú dlaň na tvári. Celú mu ju zakryla. Prsty hrubé šmátrajú sem i ta, ako by sa chcely presvedčiť, či na tvári je nos, oči, ústa a uši. Katrena nemôže mať predsa takú ohromnú, tvrdú dlaň! Pohol sa a zašepkal: „Kto si?" „To som ja. Vybral som sa na dvor, a nemôžem potrafiť. Rozospatý... A som nestúpil na vás?"Ondrej odpovedal: „Nie" Ale noha nad členkom dosiaľ ho bolela.

S postele ozval sa hlas gazdinej, ktorá sa až teraz zbudila „Ktože to zas máta?"

„Veď povedám, ja!" odpovedal muž. „Už bude s pol tretej. Druhú dávno odpískali. Treba sa dvíhať."

„Tebe ľahko duriť, keď si sa večer na oba boky vyležal. A čo budíš toho pocestného?"

„Veď som sa tu akosi zamotal. Zabudol som, že je tu — prevrhol som sa naňho."

Gazda vyšiel napokon do pitvora. Ondrej na zemi pocítil, ako sa vovalila otvorenými dverami zima a zaniesla mu tvár studenou rosou. Vtiahol sa pod bundu.

Bol nespokojný. Doma mal taký poriadok, že mohol si pospať do svitu, ak nemal pred sebou nejakej cesty. Tu musí vstávať, lebo by sa domáci naň prevŕhali, keby im zostal na zemi. Hľa, gazdiná iste už vstáva. Počuť, ako šuchorí čímsi; iste sa oblieka. Ondrej by sa jej prihovoril, ale čuje jej tichý šepot. To odrieka rannú modlitbu. Čušal pod svojou bundou.

Gazdiná rozhrebla pahrebu, zpod popola zasvietilo niekoľko žeravých uhlíkov. Shrnula ich do hŕbočky, dúchala na ne, a už prašťaly suché triesočky pod kozubom, hádžuc svetlo na celú izbicu. Ondrej vytrčil zpod bundy hlavu.


« predchádzajúca strana :: 1 / 4 :: ďaľšia strana »