eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Keď báčik z Chocholova umrie ...

Kapitola 3.

« predchádzajúca strana :: 2 / 4 :: ďaľšia strana »

.

„Takto vzbúriť celý dom!" šomrala gazdiná. „Ani toho sna nežičí, a keby to kedy, ale o polnoci!" Šla k obloku, ale nebolo výhľadu na ulicu. Tabule boly zamrznuté, ako by ich zacínoval. Roztavila svojím dychom jeden list rastliny, ktorú nočný mráz vykúzlil na sklo, a vyzrela do tichej ulice. „Všade tma — povedám, polnoc. Ešte nikde nesvietia. Iba toto motovidlo nemá ani noci, ani dňa!"

Ondrej vyrozumel, že motovidlo má byť gazda. Práve ju chcel potešiť nejakým slovom a zastať gazdu, keď začul zvonku jeho hlas: „Poce bŕŕ — poce bŕŕ!" „Čo to zas vedie?" hundrala gazdiná, bežiac otvoriť.

Zo dvora ohlásil sa bľakot ovce. „Poce moja, poc, poc!" prihováral sa jej gazda už i v pitvore, a zápäť zatým ozvalo sa rytmické klopkanie ovčích ratíc o vybíjaný hlinou pitvor. Gazda vstúpil do izby, nesúc v náručí jahňa, čierne ako žúžoľ.

„Ja hneď večer, že bude krstenie. Len dobre, že som sa zobudil. Začul som kornutu zabľačať

— aha, reku, máme jahnicu." Obrátil sa k Ondrejovi. „Každý rok donesie jahnicu, a takúto čiernu. Tam ležalo, nebožiatko, pri dverciach, fučalo naň. Nech neprídem, nájdeme ho ráno zamrznuté, nebožiatko." A natešený gazda postavil jahnicu na prípecok. „Bodaj bys' toľká narástla!"

„Môžeš ju sto ráz vykladať, nuž toľká nenarastie," hnevala ho gazdiná, už celkom udobrená.

„Obyčaj je obyčaj. Čo ju ta vyložím, preto sa pec nezrúti. Dones soli, posyp ju."

Gazdiná posypala jahňa soľou a gazda postavil ho na zem. Knísalo sa na nožičkách, ako by stálo na štulách, a keď sa pohlo, každý pohyb bol nemotorný.

Ovca, čierna kornuta, pristúpila k nemu, a nedbajúc na divákov, počala ho lízať. Ondrej,nechcejúc prísť s ovcou do bližšieho kamarátstva, sberal sa vstať.„Len ležte, pospite si. Ona ovca k vám nepôjde, hodím jej senka. Čo by ste vstávali?" Ondrej sa nedal núkať a vystrel sa na svojom brlohu. Uprel oči na povalu, čítal trámy, na nej i nápis na strednej hrade: Dum stawal Mateg Guraň L. P. 1829. Rozmýšľal nad včerajškom, ako predával kŕmniky mäsiarovi vo Svätom Tomáši, koľký má na nich zárobok, koľko má peňazí u seba a hotových v armarke doma, koľko na obligátoroch, dobre intabulovaných, koľko ich leží v tovare, a to najrozličnejšom tovare. Koľko by to vynášalo mier, keby všetky peniaze sohnal a zmenil na samé krajciare alebo dvojgrošníky.


« predchádzajúca strana :: 2 / 4 :: ďaľšia strana »