eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Keď báčik z Chocholova umrie ...

Kapitola 4.

« predchádzajúca strana :: 1 / 7 :: ďaľšia strana »

.

Dedina, hore ktorou kráčal, ležala na brehoch neveľkého potoka. Tieto brehy boly premenlivé ako aprílový čas. Ich hranice nezávisely od vôle občanov, ani stoličného inžiniera, ale výlučne od vrtochov potoka. Keď nasbieral vo vrchoch hodne vody, privalil sa do dediny. Dovliekol so sebou štrku, skál, hlienu, smrečkov, haluziny — vôbec čo mu v cestu padlo — a uložil tam, kde sa jemu páčilo. Obyčajne si vybral miesto, ktoré bolo občanom najmenej po vôli. Ale napokon privykli na výčiny potoka a ponechali mu voľnú ruku; nech tečie tak a tade, ako sa jemu ľúbi.

Tak potok zaujal pomaly celú ulicu. Tiekol síce úzkym pásom, ale koryto jeho rozprestrelo sa naširoko, ako to ukazoval štrk a kamenie. Za dedinou Ondrej nevidel nič, čo by sa kaštieľu

podobalo. Obrátil sa k ženskej, ktorá na potoku vodu načierala, a pýtal sa jej, kde sa podel kaštieľ pána Aduša.

„Ja som tiež z neho," povedala žena, už dosť obstarná, vezmúc kaňvy do rúk. ,,Ku komu ste prišli?"

„K Adušovi," odpovedal Ondrej.

„Pán veľkomožný ešte spia, včera boli na jarmoku. Prišli veľmi neskoro, nad samým ránom."

„Zo Svätého Tomáša dosť včas odišli. Videl som ho, keď odchádzal; bola s ním i pani."

„Pani veľkomožná tiež boli, ale ešte neprišli. Nocovali v Potočaniech u apku, pán ich ta odprevadili a vrátili sa domov nad samým ránom. Po paniu má ísť popoludní môj muž."

„Vy slúžite tu i s mužom? To nie ten krivý?"

„Ten," prisvedčila žena. „Ale my nie sme tutejší, ale tiež z Potočian. Slúžili sme u apku našej veľkomožnej. V tom kaštieli som sa narodila i vyrástla, i varúvala som našu veľkomožnú, kým ešte bola len takým dieťatkom. Nuž radi ma videli naša pani. Keď sa vydávali, prosili apku do tých čias, kým si mňa i s mojím mužom sem nevyprosili. Tak ja tu slúžim," a vykradol sa jej vzdych z pŕs, „ale platia na nás pán veľkomožný z Potočian."

„Ťažko vám tu privykať?" pýtal sa Ondrej, vidiac jej istú zádumčivosť na tvári.

Žena prikývla hlavou a pozrela úprimne na Ondreja. „Veru ťažko, veru ťažko. Každý ťahá sa k svojmu hniezdu."

„Pravdu máte. A iste vám tu tiež chýrne nebude ..." skúmal ju Ondrej. Žena neriekla ani slova. Šli spolu hodnú chvíľu, napokon sa ozvala:,,Čo máš robiť — nikde neobídeš sa bez biedy. No, už sme tu."

Na toto slovo obzrel sa prekvapený Ondrej. K tomu, čo si predstavujeme pod slovom „kaštieľ'', nechýbalo nič, iba kaštieľ. Dvor bol tu: dlhý, široký, obohnatý plotom, miestami načatým.


« predchádzajúca strana :: 1 / 7 :: ďaľšia strana »