eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Keď báčik z Chocholova umrie ...

Kapitola 4.

« predchádzajúca strana :: 2 / 7 :: ďaľšia strana »

.

Za dvorom otváral sa ďaleký výhľad do poľa snehom zaneseného a končil sa na samom okraji horizontu reťazou hôr, ktorých tmavá zeleň, pokrytá čerstvým snehom, bola ani čo by ju cukrom posypal. Alejí nevidno nijakých, ani nových, ani starých. Možno preto zdá sa dvor a okolie Ondrejovi takým pustým a smutným.

Takzvané hospodárske stavy svedčily o úpadku; slabé strechy uhýbaly sa pod ťarchou čerstvého snehu. Kam oko padne, všade bieda, rozklad, hniloba... Popri chodníku, ktorým sa šlo od potoka, tiekol jarok hnojovky — končil sa tam v potoku. Vľavo čnejú asi na výšku chlapa múry od zeme: nie sú to zrúcaniny starého hradu, ale, ako vidno, stavba nová, začatá azda pred rokmi, vytiahnutá až po obloky asi. Široké fundamenty ukazujú, že na nich mal povstať pohodlný zemiansky domec — ale nepokryté múry žalujú, že kto ich zakladal, zabudol nazrieť do svojej kešene.

„Kto stavia tento dom?" pýtal sa Ondrej slúžky. „Nebohý apka nášho veľkomožného začali. Nestačili skončiť, lebo umreli: osem rokov od tých čias, čo to takto stojí." „Veď sa to všetko rozsype. Koľko tehly tu zaháľa a kazí sa nič po nič! Aspoň nejaká strieška, keby bola na tie múry!"Slúžka mlčala.„To je cigánska robota!" dokončil Ondrej svoj úsudok a tajne si vzdychol: „Kde by sa tu nabralo sto mier jačmeňa!"

Tak prišli pred malý domec; zvonku zdal sa byť dosť milým. Bol maličký veľmi — mohol obsahovať jednu izbu, komoru a kuchyňu. „Tu býva váš pán?" „Tu — v prednej; my s mužom v zadnej izbe, a toto je sypáreň."

Ukázala proti domu rozsiahlu budovu, murovanú. Zadná časť bola v dobrom stave, ale predná pustla. Dverí na nej nebolo, len také akési dverčiatka sú tam zavesené na čapoch; ani zámky, ani plechu na nich, iba drevená závora. Za sypárňou v záhrade vypínaly sa jaseny; podľa výšky súdiac, mohutné stromiská.

Ondrej nemohol si predstaviť, ako sa môžu vpratať dve rodiny — pán veľkomožný i jeho sluha — do takéhoto domčeka. Vošiel do „zadnej". Okienkom, zpolovice papierom zalepeným, vchádzalo toľko svetla, že sa daly rozoznať veci v izbičke rozložené. Na ohromnej truhle sedel Adam, ten istý, ktorý včera poháňal kone Adušove. Okolo neho v tomto malom priestorku rozkladala sa chudoba. Na taký obmedzený priestor bolo jej tu veru mnoho. Ondrej prisadol si k nemu na truhlu, lebo inde nebolo miesta.

Adam obzrel si hosťa a usmial sa šibalsky. Tušil, čo tu hľadá. „Čože ste kúpili od nášho?"


« predchádzajúca strana :: 2 / 7 :: ďaľšia strana »