eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Keď báčik z Chocholova umrie ...

Kapitola 5.

« predchádzajúca strana :: 1 / 7 :: ďaľšia strana »

.

Ondrej čakal, že pán Aduš sa najeduje a povadí s ním alebo že prestane hovoriť. Ale nesplnily sa jeho očakávania. Pán Aduš sa usmial a pokýval hlavou.

„To vám uznám, lebo niekto je veľmi netrizňavý. A ja zas nie. Báčik mi vravieva: Syn môj, ty si mal ísť do seminára. I dali ma naozaj do seminára, keď som odbavil piatu latinskú. Báčik bol u biskupa; biskup prečíta svedectvá, pozrie na mňa a povie: Šuhaj sa mi páči; šiestu mu odpustíme a nech hneď oblečie kleriku. A bolo mi dobre. Vyučil som sa — prišiel na ostatné vakácie domov — videl Žofku Potockú... Viete, krv nie voda. Prišlo mi ľúto za mojou peknou mladosťou. Žofka mala na šestnásty rok, dievča v každom ohľade... Nuž sobliekol ja kleriku a stal sa gazdom. Radšej chudoba, ale láska — viete, to je nadovšetko. A teraz vám ukážem svoje gazdovstvo." Ondrej bol uradovaný, že konečne už vyjdú na dvor, k jačmeňu. V pitvore hodil okom do kuchyne — tesno, tma. Eva stála pri ohnisku, okolo nej sliepky i s kohútom. Azda im bola zima a vtiahly sa do stavania.

„To je kuchyňa; do času ujde," začal mu vysvetľovať pán Aduš, odvádzajúc ho na dvor. „Tento domček je iba môj majer; ja som vlastne u môjho paholka v kvartieli. Inakšie sa bude tamto bývať — ukázal na rumy — keď nový kaštieľ dostavím. Štyri izby — tam sa môže dať poriadnejší richtúnok ako v takejto kutici. Kuchyňa s ohniskom a kotlíkom, keď sa bude prať v dome, pivnica pod celým domom: jeden oddiel na víno, druhý na švábku a zeleniny. Lebo víno pri švábke nerado sa drží: naberie do seba toho ducha takého a razí veľmi za okovitkou. Ej, to bude podarený dom: keď ma v ňom navštívite..." „A kedy to bude?" pýtal sa Ondrej.

„Keď ho dostavím." „O koľko rokov? Neviem, či to dožijem?" „Ej, bolo by zle! Materiál mám už hotový:

tamto pod stráňou je zem hlinačka — z nej dám napáliť tehiel. Dreva mám dosť — načože mi je hora! Mám kontrakt i s murármi — hockedy sú hotoví. Ale nemám ešte groši, viete, takých zbytočných. Ale i tie budú, keď báčika Pán Boh k sebe povolá..."

Hovoril to tak nevinne, že ani sám Ondrej nevyčitoval mu bezbožnú žiadosť, ktorá vzťahovala sa na skorú smrť chochoľovského dekana. Vyviedol ho naprostred dvora, kde bol voľný rozhľad na všetky strany.

„To, vidíte, všetko moje. Mnoho v neporiadku: treba reparácie, ale to nechávam napotom. Najprv dom a potom dvor. Tento plot pôjde preč — dám dookola železné latky s končitými koncami.


« predchádzajúca strana :: 1 / 7 :: ďaľšia strana »