eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Keď báčik z Chocholova umrie ...

Kapitola 5.

« predchádzajúca strana :: 2 / 7 :: ďaľšia strana »

.

V Domaniciach moc zlodejov — nech sa napichajú na môj plot. Popri latkách bude živý plot z agátov. Keď agát kvitne, to vám je vôňa! Keď sme ležali v Temešvári, akurát agáty kvitly: včely sa na nich len tak rojily. Ja ich tiež budem držať. Práca okolo nich temer nijaká — a med hotový. Včelín postavím tu za kaštieľ ku plotu. Urobím hôrku okolo neho, lebo včely nerady, keď sa im nablízku hurtuje. Tento dvor rozdelím na dvoje. Prostriedkom pôjde vysoký múr k samému potoku.

S tejto strany múru bude kaštieľ, k nemu povedie cesta pieskom vysypaná. Piesok som už vyhliadol — veľmi podarený, biely ani múka. Tou cestou budú smieť len koče chodiť. Za múrom bude gazdovský dvor, sypáreň, stajne, humná... Potok sa musí zregulovať. Na brehu zariadim taký park zo samých vŕb. Ale to nebudú našské, to budú smutné vŕby. Tie rastú v cudzích krajinách: konáre im visia po zem — preto sa volajú smutnými. U báčika v Chochoľove rastie jedna taká — ale toto budú väčšie, kde väčšie — tu je pôda!

Pri kaštieli bude záhrada, ale len na kvety. Zelenina, kapusta, to pôjde všetko za kaštieľ. Len čo ho vystavím, dám predeň zasadiť dve brezy. To bude pamiatka odo mňa synovi a vnukom ... Nech vidia, ako som sa o nich staral. Brezy už mám vyhliadnuté, tamto v tej horici: pekné ani sviečky a z hrúbe také ako ja v páse. Taký veľký strom ľahko presadiť, kto sa tomu rozumie: potom i vám ukážem, ako to treba. Potom to bude inakšie. Nebude tiecť hnojovka dolu dvorom."A pán Aduš bol celý uchvátený nad budúcim svojím rajom, ktorého obraz tak živo ležal mu v hlave.

„Poďme pozrieť stajne," pretrhol ho Ondrej v ďalšom rozvinovaní plánov svojím triezvym hlasom.

Chladnosť a zvuk toho hlasu pripomínaly pánu Adušovi skutočnosť, ktorá ďaleko, ďaleko kuľhala za jeho načrtanými plánmi. „Dobre," prisvedčil pán Aduš. „Statku moc nezimujem — nemá akosi ceny," riekol, otvárajúc na stajni dvere. „Radšej krmu predám pred jarou, čo zvýši. Tu je kravička, jalovica — pre moju potrebu dosť, to iba žena čo užíva kávičku; ja nerád. Kravičku mi dali so ženou; báčik z Chochoľova mi tiež kravu núkal, ale ja nechcem." A usmieval sa veľmi falošne. „Ujsť mi i tak neujde — myslím si — nech mi ju dá pred jarou, vyzimovanú. Viete, preto tak špekulujem, že budem mať i kravu, i krm v osohu — no nie?"

„Kravička trochu chudá," poznamenal Ondrej, nepočúvajúc, čo pán hovorí.


« predchádzajúca strana :: 2 / 7 :: ďaľšia strana »