eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Keď báčik z Chocholova umrie ...

Kapitola 6.

« predchádzajúca strana :: 1 / 4 :: ďaľšia strana »

.

Ani sa neodobral od pána Aduša. Rozžialený odišiel z kaštieľa.

To, čo dnes, sa mu ešte neprihodilo. Nebol by nikdy myslel, že i takíto ľudia žijú pod slncom. Divil sa, ako môže slnce svietiť a dážď pršať jednako na týchto, ako i na druhých.

„Či som vám nepovedal?" bolo prvé, čo počul od gazdu Juráňa, keď mu všetko vyrozprával. „Toho richtára nemáte, aby sa mu ten dal. Ani Žid mu nechytí. Rozumu má viac ako všetci fiškáli — čert mu diktuje."

„Radšej už nerozprávajme o ňom!" hodil rukou Ondrej. „Škodoval som desiatku, hnevu som užil za stovku. Nech si ju má. Ja už nikdy s ním nebudem mať nič."

„Pravdu máte, Janíčko," prisvedčila mu Katrena. „A či nie je to vaše poctivé meno?" opravila sa hneď.

„Ondráš." „Nuž tak, Ondrejko," pokračovala gazdiná. „Pán Boh vám to iným časom vynahradí. Čo vycigániš, na tom nemáš požehnania. Ja to vždy vravievam, i moja nebohá stará mať, Pán Boh ju osláv! Lebo čo ti je zo všetkého, keď ochorieš, alebo nejaký kríž ťa navštívi?"

„Veď tak, poručeno už Bohu," uspokojil sa Ondrej. Ba viac, než uspokojil. Cítil v sebe istú

hrdosť, že nevinne trpí. Tohto citu ešte nikdy nepoznal. Už či preto, že toto prvú krivdu utrpel, či preto, že našiel ľudí, čo mu krivdu vedeli urobiť zdrojom blaha. Cítil, keď pozrel na gazdinú, že sladko je i trpieť. Našiel okrem toho i inú náhradu. Kým sa trápil u bezbožného Aduša pre tú desiatku, ona navarila za ten čas halušiek, a to zo pšeničnej múky. A tak ho zas vidíme za stolom, s gazdom a jeho driečnou ženou. Dosť sa spierali, ale on nepopustil, kým fľaša neprišla na stôl; on sám ju objednal u Žida.

Obed minul, sedeli okolo stola a shovárali sa. Ondrejove myšlienky prestaly obletovať Aduša, obracaly sa ku gazdinej. „Len ako sa vám ja odslúžim?" zvolal uveličený. „Vy ste ma prenocovali, a ešte takúto hostinu!"

„Jest tu hostiny!" na to Juráň. „Keby bolo niečo lepšieho — ale čože, sprostý sedliak! Rád si, keď sa naješ."

„Ako by nie hostina? A táto dôvera?" pokračoval Ondrej, ktorého city stávaly sa tým živšími, čím väčšmi ubúdalo z fľaše. „Keby len vedel, čo by vám tak... toto ..." obrátil sa ku gazdinej.

„A ja viem," ozvala sa, oprúc bradu o ruku a hľadiac mu do tváre svojimi očami. Ondrej až teraz zbadal, že sú to oči ako rozkvitnutý ľan, ktorým ťažko odolať. „Zlomila sa mi kúdeľ!" doložila s úsmevom.


« predchádzajúca strana :: 1 / 4 :: ďaľšia strana »