eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Keď báčik z Chocholova umrie ...

Kapitola 6.

« predchádzajúca strana :: 2 / 4 :: ďaľšia strana »

.

„Iď ho, ty stará ličienka! Treba tebe kúdele! Ostrúham kolík, nasadím a — to je tvoja kúdeľ," zahriakol ju muž

„Od teba nepýtam. Indy by si bol..." „Stál som ja veľmi o teba!"

„A kto sa to šiel prepásť za mnou? Kto vypisoval tie listy z vojny? Teraz by odtajil!"

„Keby mi boli ruku radšej odstrelili, ako takejto — takejto strige... Ale naučili ťa vo vojne písať — čo si mal robiť?" A pri týchto spurných slovách pozrel gazda na ňu, a pohľad ten hovoril celkom iné, nie to.

A Ondrej omladol medzi týmito ľuďmi. Omladol, lebo videl, že sa ešte radi majú, že svet a život nezdolel im ešte uchvátiť jediný kvet života a hodiť ho do pece. Prišly mu na um staré, dávno zašlé časy: keď i on so svojou nebohou takto za stolom sedával, keď si tiež takto robili výčitky pre každé slovo, ktoré im láska vo chvíľach nestrežených z úst vylúdila... Vstúpil nečakaný hosť: Adam z kaštieľa.

Bez všetkého úvodu obrátil sa na Ondreja: „Vidíte, povedal som vám..."

„Dajte mi už pokoj. Nech si má!"

„Nieže tak, nie. I desiatky škoda. Ja za desiatku musím šestnásť týždňov slúžiť. Ja by vám poradil... Keď tak skupujete všetko, kúpte od nášho jaseny."

V Ondrejovej duši sa všetko prevrátilo. Zvíťazila hmota. Až teraz sa rozpamätal, že za sypárňou spozoroval bol jaseny — len divno, že mu tak z hlavy vypadly. Sobral sa hneď a Adamovi, ktorý tiež pošiel s ním, riekol:

„Nechoďte. Gazda vám zvie, že rada vyšla od vás, odpráši vás z domu ..."

„Bodaj by ste nezlyhali — bodaj ste sväté slovo povedali! Ja iba to chcem: šiel by zas do Potočian z tohto vyhnanca. Len ma dobre omaľujte..."

Aduš sa nemálo zadivil, keď videl nemilého hosťa vracať sa s Adamom. Šiel im oproti.

„Ja som zas tu. Desiatky nežiadam, ale čosi by vám odkúpil." „A čo?"

„Tamtie jaseny." „Jaseny?" užasol pán Aduš. „Kto vám to poradil?"

„Tuto Adam, váš paholok." Pár? Aduš bol vážny. Úsmev zmizol s jeho tváre. Očervenel a skríkol na Adama:

„Marš z môjho domu! Hneď a hneď sa pakuj do Potočian... Aby ťa tu viac nevidel, lebo..."

A podvihol naňho päsť. Adam na svoju kuľhavú nohu dosť rezko kráčal k chalupe. Iba raz sa obzrel; jeho tvár bola vytešená ...

Pán Aduš voviedol Ondreja do záhrady. Za sypárňou bolo ohradené štvorhranné miesto. Ohrada nová, tmavočerveno natretá. To bolo jediné v celom gazdovstve, na čom sa dalo vidieť, že pečuje oň starostlivá ruka. V ohrade stály štyri jaseny, vysoké, hrubé, rovné ani svieca.


« predchádzajúca strana :: 2 / 4 :: ďaľšia strana »