eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Neprebudený

Kapitola 1.

« predchádzajúca strana :: 2 / 4 :: ďaľšia strana »

.

Rodičia jeho boli veľmi hodní lenovskí hospodári. Každý ich rád videl, ako hodných, snášanlivých ľudí. Nikto ani zlého slova o nich nevedel. I veľmi ich ľutoval každý, keď narodil sa im tento syn, Ondráš. V dedine začalo sa pošuškávať, že im ho striga vymenila za pekné, podarené dieťa. Iní zas vyčitovali šestonedieľke, že načo sa na jarmoku na opicu zadívala.

Machuľa zúfal, jeho žena mala životom zaplatiť pohľad na vlastné dieťa. No, chudinka, oddala sa pokorne do vôle božej a s tým väčšou láskou privinula k srdcu dieťa svoje. Väčšmi ho milovala takto, ako keby bolo bývalo také, aké si ho predstavovala.

Tým väčšmi odpadlo otcovi od srdca. On nemohol naň ani pozrieť. Zakaždým zamrelo v ňom srdce, trápil ho žieravý bôľ. Často sedel zadumeno za stolom, oprúc hlavu o dlaň, tvár zakalená zlými myšlienkami, zúfalstvom. Žena. neopovážila sa ho pýtať, čo mu je; dobre vedela, čo ho trápi. Raz osmelila sa mu povedať: „Jano, neželej si nič. To bola vôľa božia."

On pozrel na ňu tupo a do jeho hlasu zamiešal sa i tón hnevu, ktorého žena ešte nikdy nepocítila od neho. S tajeným bôľom vykríkol:

„Ako by si neželel, keď mám nie dieťa, ale — Ach, čo" — a máchol rukou — „to nie dieťa. Všetci ľudia smejú sa na mne — na očiach im vidno, ako sa radujú z môjho nešťastia. Dobre sa mi srdce nepukne. Radujú sa mi za chrbtom — myslia, že ja nevidím ďalej od nosa."

„Nik sa ti nesmeje — nie! Veď sú azda nie pohani, aby sa z tvojho nešťastia smiali."

Jano vypukol v zúfalý smiech.

„Ha-ha-ha! Vraj nesmeje! Vraj nesmeje! Tebe dobre povedať, nesmeje, keď sa ani neukážeš medzi svetom — nesmeje. Šla by si len do poľa, ako ja, alebo ku kováčovi: veru videla by si, ako sa smeje! A oo by sa nesmial rodič, čo rná pekné dieťa, na rodičovi, čo má nepodarené! Bože, keby ja mal dieťa, ako som si žiadal! Ach..."

Bolestný ston jeho otriasol celou dušou ženy. No vzmužila sa, podišla k nemu: znala ho ako dobrú, mäkkú dušu, prístupnú múdremu, láskavému slovu.

„Vidíš, ja ho i takto rada vidím: veď predsa je len tvor boží. I ty privykneš k nemu, najtiaž ho vziať na ruky. Jano, probuj ... veď si mu otec..."

„Nie, Zuza, nie! Choď — nemôžem. Vidí Boh i svet — nemôžem. Len pomyslím naň, a už dobre mi srdce nepukne. Ako by ho vzal na ruky? Bolo by azda lepšie, keby ho ani nebolo."

Zuza strnula, jej srdce zmietalo sa bôľom. Náruživým, mocným hlasom napomínala ho:


« predchádzajúca strana :: 2 / 4 :: ďaľšia strana »