Kapitola 10.

Husár vyšiel z komory do pitvora a vošiel do izby. Kolo tanečníkov sa zväčšilo; muzika hrala a podskakovala na pružnej lavici. Primista stonal a vykrivoval ústa, barbora prehlasovala husle i dupot tancujúcich svojím dúdú — dúdú — dúdú — dúdú.

Ondráš si toho nevšímal. Uprel oči na nevestu a sledoval každý jej krok. Pod povalou svietila malá lampa, jej šimravé svetlo rozlievalo sa len úzkym pruhom. Ondráš stál už v polotme. No videl všetko: ako jeho Zuzka tancuje s mládencami a najmä s ním — i ako sa mu usmieva! Na jej líci nebadať ani najmenšieho tieňa pokánia alebo ľútosti. Všetku úzkosť sotrela veselá nálada a muzika. Zas je veselá — šťastná. Hľa, mladý zať pošepol jej čosi, a ona ako mu prisviedča. — aký to pohľad hodila naň. Dôverný, plný lásky, nehy a túžby... nemožno, ona musí ho milovať. Ondrášovi to primnoho. Jeho ústa uťahovaly sa rozčúlením, bôľom.

„Ako ho rada vidí. Rada vidí... rada vidí." A v očiach mu stemnelo. Nie, jagá sa mu v nich. Vidí tisíc hudcov a tisíc mladúch — všetko usmievaví, blažení. A zas nevidí nič, ani duše: oči zalialy sa mu slzami. Obrátil sa a lakťami robil si cestu. Von — von. Tu nevoľno — nemožno vydýchnuť.

Vyšiel do dvora i pod cieňu. Sadol na kolesá a dumal, oprúc ruku o koleso a vložiac do nej ťažkú hlavu. Slza ronila slzu... Zabudnutý, osamote oddal sa bôľu — ako dobre mu tu plakať. Zvuky hudby a výskotu i dupotu tancujúcich v divnej miešanine prichodia k nemu. Dúdú — dúdú — počuť cele jasno. No zas tichšie, tichšie ... Nepočuť nič. Nemota a tichosť v duši i vôkol neho ako v hrobe.

Azda svadba odchodí od Bežanov a či husára unáša niečo? Áno, unáša, ďalej — ďalej, ta, preč — preč...

No v izbe dupot, výskot: pre husára nezabolela nikoho hlava. Ba iba teraz začína sa to pravé veselie. Pitvor aj izba plná divákov, a pod každým oblokom kopa. Každý s takým živým interesom sa díva, ako by ešte nikdy nebol videl ani svadby, ani tanca. Hej, videl, videl — a koľko ráz! Ale vždy sa to zíde. Tí starí rozpomínajú sa na mladé časy, na svoju svadbu — tí mladí dumajú, kedy pripútajú i oni takto všeobecnú pozornosť na seba.

V tomto všeobecnom vytržení ozve sa zo dvora hrozné slovo:

„Horí — horí!"

Najprv od oblokov ustúpily skupiny. Nik nepovedal ani slova, ako by nechápal, čo je vo veci.

„Horí — horí!"

Ohlúpené tváre razom ožily. I s desiatich strán zaznela otázka: „Kde?"