Poviazaný husár oprel sa o plot. Po tuhom zápase s chlapmi a rozčúlením zoslabol. Spánok mu prichádzal na oči. Ach, tak by si pospal, ale nemožno si ľahnúť: čo sa raz pohne, pocíti bolesť poza päste. Oheň ho nezaujíma, ani trma-vrma vôkol behajúcich ľudí. Ani nechápe, čo sa to vôkol neho robí. Azda to pokračovanie veselia. Z ľudí nik neobzerá sa oň. Načo? Ujsť im neujde, je poviazaný, a vypytovať sa ho, čo to urobil, teraz, v najväčšej súre, nikomu nepríde na um. I tak je nie pri zdravom rozume a zajtra ho chytia iní na otázku.
Ako prišla striekačka, všetko sa skupilo vôkol nej. Jedni nosili vodu, druhí ťahali sochor, niektorí oddychovali, celembajúc rukami, iní sa dívali, ako horí — so založenými rukami. Omarený husár postojačky driemal, tu i tu strhol sa zo sna a poviazané ruky ho zabolely. Zrazu príde k nemu ktosi a zavolá naň:
„Ondráš — Ondráš!"
Strhol sa, otvoril naširoko oči a úsmev, mdlý úsmev poletoval mu vôkol širokých úst.
„Čo tu robíš?" pýtali sa ho.
„Idem — idem. No, poďme — na sobáš. Pozri: ráno ma zapreli do komory a nepustili ma po teba — teraz priviazali ma zas o plot."
„A prečo ťa priviazali?"
„Že som ťa prišiel volať. Pozri, mám nové háby: i nohavice i halenu. Klobúk mi ktosi vzal. Ale preto nič — poďme!"
„Ale si priviazaný."
„Pusť ma, Zuzka. Ruky ma už bolia... tak mi stŕply!"
Zuzka s vencom na hlave a v sobášnych šatách, ale uvláčená, ucundraná. Nosila i ona vodu a poliala sa ňou. Jej podkasané oplecko, ktoré pred oltárom jagalo sa belotou, bolo už ako zamastená košeľa valachova. Zohla sa nad Ondrášom a pdväzovala mu povraz.
„Nedá sa — mocne ťa sviazali."
„Hej, mocne, i do komory ma tak mocne zapreli. Ale ja som ju otvoril. Odtrhol som haspra i závesy. Rozopni mi halenu, na kabátiku visí zibák."
Zuzka rozopäla jeho halienku; pod ňou na kabátiku uviazaná biela tkanica. Potiahla ňou, i vynoril sa z vrecka zibák. Husár cítil jej dych na tvári — zabúšilo mu srdce. Čo prišla, ovievala ho ustavične hrebíčková vôňa. Ondráš bol omámený. O chvíľu vstal oslobodený, zamával rukami vo vzduchu.
„No, a teraz poďme. I večer nás sosobášia."
„Ale ja som už — s Janom Dúbravovie."
„Ozaj — ozaj! Už mi povedali — zabudol som. Oneskoril som sa... však ste ma dlho čakali? Mohla si ma ty prísť vyslobodiť, ako teraz. Ach, totka... totka! Nuž nepôjdeš so mnou, nepôjdeš?"
eKniznica, Copyright (c) Marian Olejar, Jr. 2006-2008, All rights reserved. Using Tiga theme modified by me.
Vyhradzujeme si všetky práva na našu digitalizáciu a spracovanie týchto diel. Toto spracovanie nesmie byť dalej kopírované, tlačené alebo spracované ľubovoľným spôsobom.