Kapitola 11.

Poviazaný husár oprel sa o plot. Po tuhom zápase s chlapmi a rozčúlením zoslabol. Spánok mu prichádzal na oči. Ach, tak by si pospal, ale nemožno si ľahnúť: čo sa raz pohne, pocíti bolesť poza päste. Oheň ho nezaujíma, ani trma-vrma vôkol behajúcich ľudí. Ani nechápe, čo sa to vôkol neho robí. Azda to pokračovanie veselia. Z ľudí nik neobzerá sa oň. Načo? Ujsť im neujde, je poviazaný, a vypytovať sa ho, čo to urobil, teraz, v najväčšej súre, nikomu nepríde na um. I tak je nie pri zdravom rozume a zajtra ho chytia iní na otázku.

Ako prišla striekačka, všetko sa skupilo vôkol nej. Jedni nosili vodu, druhí ťahali sochor, niektorí oddychovali, celembajúc rukami, iní sa dívali, ako horí — so založenými rukami. Omarený husár postojačky driemal, tu i tu strhol sa zo sna a poviazané ruky ho zabolely. Zrazu príde k nemu ktosi a zavolá naň:

„Ondráš — Ondráš!"

Strhol sa, otvoril naširoko oči a úsmev, mdlý úsmev poletoval mu vôkol širokých úst.

„Čo tu robíš?" pýtali sa ho.

„Idem — idem. No, poďme — na sobáš. Pozri: ráno ma zapreli do komory a nepustili ma po teba — teraz priviazali ma zas o plot."

„A prečo ťa priviazali?"

„Že som ťa prišiel volať. Pozri, mám nové háby: i nohavice i halenu. Klobúk mi ktosi vzal. Ale preto nič — poďme!"

„Ale si priviazaný."

„Pusť ma, Zuzka. Ruky ma už bolia... tak mi stŕply!"

Zuzka s vencom na hlave a v sobášnych šatách, ale uvláčená, ucundraná. Nosila i ona vodu a poliala sa ňou. Jej podkasané oplecko, ktoré pred oltárom jagalo sa belotou, bolo už ako zamastená košeľa valachova. Zohla sa nad Ondrášom a pdväzovala mu povraz.

„Nedá sa — mocne ťa sviazali."

„Hej, mocne, i do komory ma tak mocne zapreli. Ale ja som ju otvoril. Odtrhol som haspra i závesy. Rozopni mi halenu, na kabátiku visí zibák."

Zuzka rozopäla jeho halienku; pod ňou na kabátiku uviazaná biela tkanica. Potiahla ňou, i vynoril sa z vrecka zibák. Husár cítil jej dych na tvári — zabúšilo mu srdce. Čo prišla, ovievala ho ustavične hrebíčková vôňa. Ondráš bol omámený. O chvíľu vstal oslobodený, zamával rukami vo vzduchu.

„No, a teraz poďme. I večer nás sosobášia."

„Ale ja som už — s Janom Dúbravovie."

„Ozaj — ozaj! Už mi povedali — zabudol som. Oneskoril som sa... však ste ma dlho čakali? Mohla si ma ty prísť vyslobodiť, ako teraz. Ach, totka... totka! Nuž nepôjdeš so mnou, nepôjdeš?"