eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Neprebudený

Kapitola 2.

« predchádzajúca strana :: 1 / 5 :: ďaľšia strana »

.

Ondráš má už dvadsať rokov, ba vyše; totkina nádeja, ktorú hneď od útleho veku jeho prechovávala, že ďalší vývin napraví prírodnú chybu, nesplnila sa. Vady nielen že sa neumenšovaly, ale s roka na rok väčšmi sa tisly na povrch. Jeho telo bolo veľmi slabé, inej práce, okrem pasenia husí, neschopné. Rozsudok ďaleko pokuľhával za vekom — len pamäť a najmä fantázia rozvíjajú sa, a to na ujmu prirodzeného rozsudku a rozumu. Ak rieši niečo, to je vždy detinské. Čo robí, to má i teraz náter chlapčenskosti na sebe. Totka i ľudia nakladajú s mm. dosiaľ ako s nedospelcom. Žije osamotene, bez človeka, bez srdca, ktoré by mu rozumelo. Vrstovníci od malička stránia sa ho — medzi deťmi má ešte najviac známych priateľov. S tými skoro najlepšie vyjde, lebo ony mu cele rozumejú. Často prekvapia ho v kŕdli na poli a on zabáva sa s nimi pri jarčeku. Vodu narazí na žľaby, urobené zo soschnutej kôry, pod ne dá vŕbový prútik, cez ktorý krížom pretiahnuté sú neširoké doštičky — a mlynček už melie. Ak sa dielo zdarí, tlieska s deťmi rukami a výska spolu s nimi. Vie i rozprávočky pekné — deti počúvajú ho so zatajeným dychom. A to púta ho k nim: rád je, že i on má ríšu, v ktorej vládne, s tým väčšou záľubou im rozpráva a deti tým väčšmi ľnú k nemu.

No dnes dáva mlynčeku pokoj. Je sám — a samého zábavka neteší. Dobre mu i ležať, a to na zelenej pažiti. Myseľ jeho lieta bohvie kade. Vidí seba v rytierskych šatách kráčať k zámku na stračej nôžke. Prestoj í boj s drakom, a mačka, jediná obyvateľka zámku, premení sa na kňažnú. Hľa, padá mu vôkol hrdla a prisahá večnú — večnú lásku. Ako by sa neusmieval? Či len on má vyvrhnúť túžby po blahu zo svojej hrude? Usmieva sa, no to nie úsmev, ale úškľabok, zošklivujúci ešte väčšmi jeho tvár.

Na čelo mu sadla mucha; hoci cíti, ako mu po ňom orie, neodháňa jej. Myslí, že dostačí svraštenie a vystretie čela. Mucha poodletí, no o chvíľu sa vráti a opakuje svoje dielo. Ondráš necíti nič — sníva ďalej.

Mucha sadla mu na líce — i cítiť, ako prevŕha sa po riedkom strnisku jeho brady. To ho dopálilo. Vystrie ruku a celou dlaňou prikryje líce. Muchy nedolapil — spasila sa zavčasu. A Ondráš sníva a sníva ďalej a ďalej.

Či dlho ležal a sníval, nezná. Iba vytrhly ho ľahké krôčky — ani tráva neohla sa pod nimi. Ondráš obzrel by sa, kto to, no ťažko zdvihnúť hlavu. Akiste nejaký chlapec ide — o mlynček. Dnes mohol veru len doma ostať. Ondráš nebude robiť mlynčeka, čo by to bol hneď chlapec richtárov. Veď tá kňažná tak pekne sa mu usmieva! Čo je desať mlynov — nie mlynčekov, ale mlynov oproti tomu úsmevu!


« predchádzajúca strana :: 1 / 5 :: ďaľšia strana »