eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Neprebudený

Kapitola 4.

« predchádzajúca strana :: 1 / 4 :: ďaľšia strana »

.

Ondráš Machuľa robil vážne kroky k svadbe. Hneď v ten večer poplátal si na kolene nohavice, aby zajtra nemala mu čo vyhodiť na oči. Chcel včas zajímať i včas zašiel za chovou. Choval sa u susedov niže Bežanov. I podivili sa gazdovia, keď tak včas vpálil im do domu. Indy prichádzal o pol poludní, keď jedlo už zastydlo — dnes bolo ešte na paňve.

„No, synku — dnes si akosi včas vstal. Musel si sa akosi nenavečerať, ako svedčí. Akiste si sa hanbil moc jesť — Zuzky."

Ondráš sa významne usmial na gazdinú, ktorá tak prezrela jeho srdce i žalúdok. Ešte väčšmi ho potešilo, keď mu doložila:

„Ondráš, ozaj, treba by sa bolo o niečo obzrieť ... roky prichodia... kým si mladý, zaopatri sa. Na starosť už neskoro."

„Veď — veď," horlivo jej prisviedčal. „Už som sa postaral."

„Ba kú jazernú strelu! Aha — aký ti to! Potmehúdol! Ale na veselie ma len zavoláš! Chcela by niečo užiť."

Ondráš jej nesľuboval nič. Mal by ich mať na veselí, keby zavolal každú, ktorá sa mu len ponúkne! Nazrel do kuchyne, zamračil sa. Na paňve zazrel zemiaky, ktoré ešte ani nevrely, len začínaly sa peniť.

„Nemáte niečo zjesť? Šiel by som už."

„A čo ti je tak nahlo ? I o dve hodiny máš dosť času. Už vidno peny — dočkaj, kým zovrie."

„A od večera vám niečo nezostalo? I studené zjem."

„Veru to! Abys' ma ohováral, že ťa studeným chovám! Ja len neviem, čo sa ti dnes stalo, že sa toľme náhliš."

„Zajímať chcem — zajímať."

„A načo ? Ešte ani teliec nehnali... Či chceš pred teliarom?"

Ondráš sadol, čakal ako na klincoch. O chvíľu — jemu zdalo sa, že o rok — predložili mu švábky s mliekom. Jedlo, ktorému bol nadšeným ctiteľom. Teraz netešil sa mu tak veľmi. Hodil do úst raz-dva, nabral plné hrsti švábky a odišiel zajímať, cestou dojedajúc.

Husi zajímať — to nie je žart! Na to treba aspoň toľko, ak nie viac zbehlosti, ako na vedenie vojska. Ukrýva sa to pred pastierom — hľadí sa mu s očú stratiť. No Ondráš zná všetky spády svojho povolania — prenikne všetky fortiele husacieho umu. Na dlhé paradlo vztýči svoj klobúk a husi bojazlivo zaberajú pred ním. Len veľké šťastie, že to takouto pletkou dá sa nastrašiť — ináč by mu nik nedal rady. Lebo pri všetkom strachu pred Ondrášovým klobúkom hútorí jedna s druhou bez prestania. Tu staryga gagoce, svolávajúc svoje mladé, strativšie sa od nej v tej trme-vrme; tu zas mladá kvíli, ocítiac sa medzi neznámymi osirotenou.


« predchádzajúca strana :: 1 / 4 :: ďaľšia strana »