eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Neprebudený

Kapitola 5.

« predchádzajúca strana :: 1 / 4 :: ďaľšia strana »

.

Čas sa míňa, tečie ani s husi voda. Tečie chytro; ani sa nenazdáš, len keď stojíš tam, kde sa ti žiada, alebo pred čím sa trasieš. Machuľa zas nemôže to povedať. Nie že by mu tiekol, ale vlečie sa mu ako slimák. Ledva prečká vše boží deň. I robotou si ho skracuje, i všetko — a jednako každá hodina vidí sa mu rokom. A ako by nie? Očakáva ho toľko šťastia: a to všetko v jeden deň má mu padnúť do lona. Najprv rozsadz, potom nové šaty a napokon — sobáš.

Rozsadz čaká túžobne, ako chorý božie svetlo po dlhej noci. Ale i môže ho čakať. Veď chýbajú mu len tie dve husi. Čo sa sňal so Zuzkou, neutratil ani jednej — a to je mnoho.

Šaty budú dnes-zajtra ušité. Aspoň priadza je už v klbkách; čochvíľa pôjde na krosná — a ostatok sa chytro spraví. Keď si pomyslí, ako ľahko ide prísť k novým hábam, musí sa zaradovať. Spravil pár habariek, a do týždňa mal už dosť vlny i čiernej i bielej. Od ušitia tiež bude mať. Má už tri opálky, z borievkových koreňov upletené. Za také pohodia mu vďačne i nejaký groš, lebo taká opálka pretrvá i dvoch gazdov.

Najtiaž mať nové šaty, potom do svadby je len vrabčí skok.

„Hm... prišiel som k žene — ku všetkému. U Bežanov ma radi vidia — ale ako by aj nie! Husi som im vynašiel — i habarku doniesol. A teraz" — Ondráš sa uškľabol, radosť odňala mu hlas, stiahnuc mu hrdlo — „teraz im dám netakší podarúnok. Do večera ho azda len upletiem. Eh, tomu Dúbravovie som ja utrel pysk! Bude ten pamätať!" Ale prišlo mu na um i čosi vážneho, akási obava. „Hm... čo ako, ale my by sme sa len mali niekedy sísť. Nebol som od tých čias s ňou na slove. To pero... ona, pravda, síce sľúbila ... hm, ale pero — to bude. Najtiaž mať háby. Za tento klobúk mi ho len nepripraví! Musím totku kroz nového poslať. No — a opálka je hneď, mám sa aspoň na čo zriecť, keď chcem ta ísť. Keby len ju našiel doma — ale málo býva doma. Musím jej stužku kúpiť, alebo šatku... No!"

Pred večerom s hotovou opálkou zašiel do Bežanov. Obzrel sa po dome — okrem starej nevidel tam nikoho.

„Mhm..." prisvedčil jej Ondráš.

„Ty, opálka sa nám veľmi zíde pri kopačke. Bude na veľkú švábku. Ešte keby si jednu uplietol na drobnú. Všetky sa nám potrhaly na posmech!"

Začala v kútiku postele hľadať niečo. Po chvíli vytiahla z nej uzlík. Ondráš cítil, čo bude v ňom. Vzal klobúk a poberal sa preč, ako vtedy, keď habarku bol doniesol. No stará zastúpila mu cestu.


« predchádzajúca strana :: 1 / 4 :: ďaľšia strana »