eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Neprebudený

Kapitola 6.

« predchádzajúca strana :: 1 / 5 :: ďaľšia strana »

.

V nedeľu po službách božích nehovorilo sa v Lenovci o inom, len o ohláškach Jána Dúbravovie so Zuzkou Bežanovie. Sotva ktorá ohláška prekvapila poctivú obec tak ako táto. Veď ako by i nie! Už i vrabce čvirikaly na streche, že veselie bude len o Všechsvätých, po robotách — a tu zrazu ohláška o pollete, ako by z neba spadla! By sa paroma nehovorilo — keď Dúbravovci sami nechceli sa tak náhliť, odkladali so svadbou, ako mohli; starý Bežan tiež už povedal, že všetko bude len o Všechsvätých, a tu už ohláška! Ozaj, kto to všetko tak prevrátil? Mladý zať — nik iný. Hovorí, že kopačka im treba. Len nech mu verí, kto chce: v žatve zaobišli sa bez nej — a v kopačku by sa už nemohli! No — kto mu uverí?

A ženy ako toto mrzelo! To náhlenie síce nie, ale táto záhada — tá záhada. Ony chcú mať pred sebou jasno — nuž známa ich pilnosť v hľadaní svetla pri záhadách. Nedarmo majú najviac s priadzou práce — ony všetky záhady chcú rozmotať tak ako priadzu. Keď sa im nadhodí uzol — usilujú sa ho rozmotať. Ak sa nedá, prestrihnú ho a idú ďalej. Pravda, často protivným koncom začnú rozmotávať, a prídu na nový uzol. No im to nerobí nič. Len nech majú niečo medzi rukami.

Tak i tu prišly k výsledku — no mlčaly. Nepochválily sa s tým nikomu — verejne. Len po kútoch medzi štyrmi i šiestimi očami pošuškávalo sa čosi. Bežanovci čosi — čosi cítili. Nemohly najmä Zuzke ujsť skúmavé pohľady, ktoré ju všade prenasledovaly. Zapýríla sa sama pred sebou. Stará tiež porozumela všetkému. Za každým krokom stretla ženičku, ktorá dobrodušne pozrela na ňu, ako by sa chcela pýtať: „Vo venci pôjde na sobáš, a či ako?"

Starému veľmi mnohé nešlo do hlavy: najmä tie smutné, zarazené tváre žien. I tá ohláška ho mrzela. Keď Dúbravovci vedeli od fašiangov čakať — mohli sa veru i tých pár týždňov už zaobísť. No on nerád sa zabýval takými otázkami. On má na hlave len zaopatriť, čo treba dievke do vena — ostatné nech si obstarajú ženy samy. Ak si narobia zle, nech sa vykýchajú z toho. On — na jeho dušu — bude mať preto ľahkú hlavu.

Husár Ondráš nevedel o ohláške nič. Nemal kto s ním o tom hovoriť. Keď mu doniesly jesť, ani jedna ho neprekvapila tou novinkou. Veď by to bol zázrak, ak by mu to už suseda včera nebola vyrozprávala: načo toľko jazyk drať? A ani nepúšťaly sa s ním do reči, najviac objednaly uňho opálku alebo čo iné. Do Bežanov nešiel, nemal po čo. Ísť nie po nič nemohol a zavďačiť nemal sa už čím. So Zuzkou sa nestretol, lebo tá najviac doma sedela, nerada chodila po dedine — totka ani nečuchla. Rada bola, že chlapec pomaly zabúda.


« predchádzajúca strana :: 1 / 5 :: ďaľšia strana »