eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Neprebudený

Kapitola 7.

« predchádzajúca strana :: 1 / 3 :: ďaľšia strana »

.

Od tohto večera hrubý krajčír dedinský nemohol sa obhrnúť pred svetom. Mal roboty plné ruky, a čo by ich mal štvoro, ani tak by si nedal rady. A ako by aj nie? Svadbu tak nešetrne preložili, že čo malo byť hotové za desať týždňov, to musí byť teraz za dva! Mladému zaťovi nový oblek, a to cifrovaný — koľko sa len cifier zmestí! Družbom tiež treba čo-to; tu nohavice, tu haleny. A práve teraz nadhodí sa i husár. Dvaadvadsať rokov mohol sa zaobísť bez súkenných nohavíc a haleny — a teraz, aby ho jedoval, každý od Boha deň ráno i večer príde upomínať. Chudák krajčír nikdy v takomto nebol. Radšej by neslýchal o ničom, oželel by i ten zárobček — i tak je to len ako psovi mucha — len aby sa mu zľavilo tej roboty. No na šťastie totka husárova zas každý deň napoludnie prichádza a zakazuje mu tie háby dohotoviť. Nuž nikdy nedodržal rozkaz zákazčíka toľme ako práve teraz. Nebol by od neho uhol ani o vlas.

No tu posvietil ten s rožkami — ženu, krajčírovu ženu. Ona vo veľkej súre priložila ruky k práci a sošívala jedno za druhým chytro, pekne. Krajčír rástol od radosti — takú ženu mať! Ale ona v omyle vzala do roboty husárovu halenu. Krajčír zbadal chybu až vtedy, keď mal prišívať šnúry na ňu. Poškrabal sa mrzute, no napokon riešil:

„Nuž keď je tak — nechže bude tak! Sbodni mu i tie nohavice, nech si ich tam má. Mne sú jeho peniaze také ako i Dúbravove, alebo hocikoho iného: sú okrúhle i klzké — utekajú zpod rúk. A takýto ešte skôr zaplatí že tí magnáši, čo remeselníka len za nič majú."

A krajčír, podľa žiadosti Ondrášovej, dohotovil šaty. Totka vyhrešila krajčíra, no konečne vyplatila od nich, sviazala do batôžka a zavrela ich do truhly.

Husár jasal nad svojimi šatami. „No, už nebudem otrhaný chodiť — nemusíte sa hanbiť za mňa. Teraz už môžem ísť i do kostola — len klobúka ešte nemám. Zajtra pôjdem si ho kúpiť, aj stužky naň."

„Ale čo sa máš náhliť! Do rozsadzu — Bože môj..."

„Ja — mne klobúk treba... keď je všetko nové. Hm — ako by šiel do kostola... Ozaj — vy hotujete niečo?"

„A čo mám hotoviť? Nemám čo hotoviť."

„No, veď sa to u Bežanov všetko odbaví... už pečú! Dnes už i jalovicu zabili."

„Už? To už na veselie!"

„Bol som tam, keď ju zabíjali... na holohumnici. Zuzka utiekla z domu: nemohla sa na to dívať — a ja som neutiekol."

„Povedala som ti, aby si sa ta nevláčil — čo neslúchneš?"


« predchádzajúca strana :: 1 / 3 :: ďaľšia strana »