eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Neprebudený

Kapitola 8.

« predchádzajúca strana :: 2 / 3 :: ďaľšia strana »

.

Jeho žena radila, aby nebolo pri svadbe muziky.

„Nech sa odbaví len tak ticho. Teraz už každý hofier má veselie s muzikou. Nemusíme dlhé parády strojiť: čo pri svadbe zvýšime, dajme mladým do gazdovstva — z toho aspoň poznajú niečo."

„A čo by nesjednal muziky? Azda mi nedochodí! Nedám si azda dievku len tak potme odviesť, aby to nik nevidel! Ja som sa ženil s muzikou, nech sa ona tiež vydáva s muzikou. Aspoň nebude mať ťažké srdce na mňa."

„Veď i ona chce — bez muziky."

Starý vyvalil na ženu oči.

„Nuž a prečo? Azda rozum potratila?"

„Len tak — nechce, aby sa nám v dome shon robil."

Starý pohrozil palicou žene:

„Stará, stará, ty i s tvojou dievkou ste si čosi navarily — v kuchyni. Nemysli si, že ja som váš blázon. Ja už oddávna šípim čosi — čosi, čo mi do hlavy nejde. To tiež muselo len od vás vyjsť, že sa takto náhlime."

„Dúbravovcom treba pomoc..." nadhodila stará.

No on tým väčšmi sa popudil.

„Choď mi s takou výhovorkou — stará kvočka! U Dúbravov azda nemajú desiatky, aby si kopačku najali! Len pováž, nie je to sprostá výhovorka? A mne to chcieť obesiť na nos — vy, ženy s dlhými vlasmi a krátkym rozumom I Mne! Nuž ale mne? Ale som ja papľuh? Hneď mi doveď sem tú svoju maznu. Ja jej prečistím rozum! Ja jej ukážem shony!"

Starý bol už na koni. Nebolo jej radno spierať sa jeho vôli. Pokorne voviedla dcéru pred prísnu, sudcovskú tvár jeho.

„Povedz mi ty — ty... A, ľaľa, ani ti nepozrie do očú! Azda si deväťdesiatdeväť dedín vypálila! Čože sa ma toľme bojíš? Jasná strela — tys' čosi vyparatila! Povedz: prečo nechceš muziky — prečo?"

Dievka váhavým, neistým hlasom odvetila:

„Len — keď je to iba shon... a to ešte za tri dni."

„Nuž tak? Jej je to shon! Ona sa nechce ukázať svetu v nádhernom rúchu. Nuž ale moje veselie bolo tiež shon? Tisíc okovaných! Just zato bude muzika! Ešte dlhšie že inde! Ja uvidím, kto bude mňa učiť! Aby mi o jedno desať rokov povedala s výčitkou: Ty čerte, diable, ani len svadby si my nevystrojil, ako svedčí. Ja uvidím!"

Zuzka, hnevom otcovým celá zúfalá, vykríkla :

„Ňaňo — nehnevajte sa... ja som len chcela..."

„Aha, ako sa ti ona zastane! Ona chcela! Počkaj si ty — teraz ja chcem: a muzika bude, bude a bude. Mne nebude nik rozkazovať v mojom dome — aby ste vy vedely!... A teraz poď sem, pozri mi do očú."

A starý vzal do dlaní tvár dievkinu a prísne, skúmavo pozrel do nej. Dcéra zamdlievala úzkosťou — jeho zraku otvárajú sa všetky záhyby jej rozrušeného srdca. Starý zbadal jej strach. Tvrdým hlasom povedal:


« predchádzajúca strana :: 2 / 3 :: ďaľšia strana »