eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Neprebudený

Kapitola 9.

« predchádzajúca strana :: 1 / 5 :: ďaľšia strana »

.

U Bežanov družina je najlepšej vôle. Všetko, všetko sedí za stolom. Bože môj — ale je to stôl! Odo dverí k štítu jeden, a druhý od štítu až po širokú pec, na nich pokladené misy a lyžice; z riadu poznať, že hostina pokročila už. No i na družine to badať. Niet človeka, čo by poriadne sedel a jedol, keď má čo. Všetko len čertov sháňa. Tu družba hodí guľku chleba do družice, čo proti nemu sedí. Guľka odrazí sa od jej lesklého, vymasteného čela a padne starejšiemu skoro do úst. Všetko sa smeje, len starejší pokývne vážne hlavou a rečie:

„Boži dar! Hej, zjedol bys' ho ešte kedysi!"

No nik nedbá teraz na jeho vážne reči. Všetko hľadí na druhého družbu, čo si vzal na mušku veselého zváča, zavolaného na svadbu len pre obveselenie svadobníkov. Nalial mu miesto vína do pohárika octu a podal.

„No — na zdravie mladým!"

Zváč vzal pohár medzi dva prsty a zazdravkal:

„Pán Boh vás živ... všetkých vospolok!"

A ocot už bol tam — nezostalo v kocúriku ani kvapky. No svraštená tvár zváčova svedčí, že zbadal, čo sa stalo — ale neskoro. Oba stoly i s vážnym starejším daly sa do smiechu.

Bežan obchodil okolo hostí; kde videl prázdne sklenice i krčiažky, zamieňal ich plnými. I bolo všetkým ako — na hostine.

Prišla i horúca kaša — doniesla ju v obviazanej ruke kuchárka, žalujúc sa, že si ruku obarila. Nikto jej neveril, i jej usmievavá, okrúhla tvár svedčila proti nej, ale krajciariky predsa len lietaly do varechy.

Modlitba starejšieho zakončila obed. Čo bolo mladé, všetko chytilo sa do tanca. Starí spokojne usmievali sa od stola z kúta na tú motaninu. Všetko skáče, výska, krúti sa — ako blázni; hm, mladosť pochabosť.

No nik nerozmýšľa teraz o pochabosti; tóny, vykúzlené bičíkom muzikantov, lahodia každému. Dievčatá hádžu vďačné pohľady muzikantom, stojacim na doske, vysoko pod samou povalou. Mohli by si aj sadnúť, ale po takom obede dobre i postáť si. Primista vôbec nikdy nesedí, keď hrá. On vie len stojačky. Azda preto, aby tým účinlivejšie mohol pôsobiť. Lebo on nepracuje len rukami — veď je on nie nájomník! On telom, dušou dlie pri práci. Jeho duševnú náladu verne zobrazuje tvár. Tu jeden, tu druhý kútik utiahne sa; tu obočie sa smraští alebo zdvihne. Tu pery roztiahnu sa v dlhú čiaru, alebo sbehnú sa v malú šošovicu. Keď husle vysokým tónom zvreštia — polovica jeho tváre podvihne sa.


« predchádzajúca strana :: 1 / 5 :: ďaľšia strana »