eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Poviedky a krátke prózy 1.

Kapitola 2. Slepá kura a zrno

« predchádzajúca strana :: 1 / 9 :: ďaľšia strana »

.

V jednom z predmestí Prahy v tej a tej ulici je sklep. Ale to nie je sklep ako sklepy. Tu sa skvie nápis: „Pekařství Pavla Doležala. Třikrát denně čerstvé pečivo." Ostatne, každý pekár má „třikrát denně čerstvé pečivo", aspoň na tabuľu sa to dá napísať. Lenže tu naozaj vidíš, že to pečivo je čerstvé. Všakové rožky, tu rascou a soľou, tam zas makom a cukrom posypané, inde zas žemle a pletenáky. A tie poličky sklené ! Na nich porozkladané buchty, torty, lievance, koblihy, bábovky — všetko veci, nad ktorými odborník a znalec nemôžu sa neoduševniť. No, a vianočky tiež nechýbajú.

Čo sú vianočky? Škoda, že mnohý to nezná! Pletenáky s hroznami a mandľami, pomazané medom, pripečené, až kôra na nich chrumká. Predávajú sa po päť, desať, dvadsať krajciarov — podľa veľkosti. O Vianociach ich Praha minie iste krásne množstvo, lebo bez vianočky nesmie byť na Vianoce náš domovník Houžvička, ani pán rada zemského súdu Svoboda. No sú ľudia, ktorí ani deň neobídu sa bez vianočky.

Vianočky u Doležala sú vychytené. To ochotne dosvedčí i pán JUC. Antonín Komárek. Každý deň okolo štvrtej po obede kúpi si vianočku a hostí sa na nej vo svojom mládeneckom útulku v ulici Žerotínovej č. 18, III. p. I dnes vchádza, hľa, do skliepka a predavačka ho víta ako starého známeho.

„I pekně vítám, pane doch..." ,Dochtor' nestihla vypovedať. „Tvár je tvár pána Komárka, ale šaty nie sú jeho," pomyslela by si, keby stačila myslieť. „Ach!" vzdychá celá vychytená, obzerajúc si ho s nesmiernou hrdosťou. Hľa, i do jej sklepu zatrúsi sa jemnejší človek — nie iba samé slúžky, panské a kuchárky. Keby mala knihu, čo by sa do nej zapisovaly mená významnejších návštevníkov, iste by ho vpísala — takto bude iba rozprávať i detným deťom, že od nej kupoval vianočku c. a kr. poručík. Ostatne, papier je mŕtvy, a jazyk živý — ten vie šikovnejšie niečo rozhlásiť.

Nuž pravda svätá, pán Komárek je nielen JUC., ale i c. a kr. poručík v rezerve.

Stará strežie, na ktorú vianočku padne jeho oko, že mu ju hneď zabalí. No tu nevie sa prenadiviť, že jej ukazuje nie za päť, ale inú, za dvadsať krajciarov. „Nuž pán je väčší, ako bol — môže si väčšiu vianočku dovoliť," húta predavačka, sypúc oblaky tlčeného cukru na korku a baliac vianočku do bieleho papiera. „Tá-ak, pane — tento," vraví mu s okúzľujúcim, šťastným úsmevom.


« predchádzajúca strana :: 1 / 9 :: ďaľšia strana »