eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Poviedky a krátke prózy 1.

Kapitola 2. Slepá kura a zrno

« predchádzajúca strana :: 2 / 9 :: ďaľšia strana »

.

On vzal balík, zaštrngal šabličkou, zakosil ľavou nohou a pozbavil skromný skliepok pána Pavla Doležala svojej vzácnej prítomnosti, vyjdúc na dlažbu, júlovým slnkom dobre rozohriatu.

Je pravda, smutná pravda, že literáta všeobecne majú za cigána. Neviem, čím literáti to zaslúžili! Tu je také miesto, že i pôvodcu tejto rozprávky, hoci nie je literátom, dosť ľahko spravia cigánom. „Rezervelajtnant v plnej paráde, o štvrtej popoludní, v lete, v krásnom počasí, pôjde ti do skliepka čo hneď pána Pavla Doležala, kúpi si za dva šestáky vianočku a bude ju teperiť mestom až do Žerotínovej ulice č. 18, III. p. Čo myslíš, že my neznáme, čo je reglement?" osopia sa starí, skúsení vojaci. A predsa je tak. Pán Komárek sám by bol v rozpakoch, keby sa ho čestný súd pýtal: prečo, ako to mohol urobiť ? Sám nevie. Idúc z kontrolného shromaždenia popri sklepe Doležalovom, neodolal vianočkám. A keď už bol dnu a pozeral na ne, prišli mu na um krajania: MUC. Skála a Jeřábek, technik, ktorí bývajú tu neďaleko v ulici Nejedlého č. 5, III. p. Pohlo sa mu srdce; rozhodol sa, že ich navštívi a počastuje vianočkou. Koniec mesiaca tu, Skála a Jeřábek vyskočia, keď zazrú vianočku, a on zas bude potešený, že ho raz vidia v dôstojníckej uniforme. Veď známe, ako minister vojenstva barbarsky obmedzil nosenie uniformy rezervným dôstojníkom. Báť sa nemá čoho. V predmestí garnizóny nieto, nestretne ho teda ani oberst, ani generál.

I skutočne bez prekážky došiel do ulice Nejedlého č. 5 a vybehol ako strela do III. poschodia. Zaklopal na dvere, kde sú pribité vizitky: „MUC. Josef Skála" a „Filip Jeřábek, technik". „Budú tí radi!" húta a usmieva sa, s akým potleskom ho prijmú. Majú tam síce bridlicovú tabuľku, na ktorej stojí: „Návštevy p. t. pp. c. kr. listinou kdykoli vítány. Ty druhé mohou vystat!" No vie, že jeho návšteva, keď sa i nevyrovná listárovej, nebude im celkom proti vôli. No v izbe ticho, nikto sa nehýbe.

Postál sklamaný i zahanbený, i píše na tabuľku: „Přinesl jsem vánočku. Podruhé také čekejte, potvory!" i ide dolu tými istými schodmi. „Darmo je," myslí si. „Bude celá mne, zostane mi i na ráno." A kráča tuhým krokom do Žerotínovej ulice č. 18. Ako zahol do ulice Všehrdovej, zastal a díva sa, i neverí vlastným očiam.

Proti nemu kráča pán František Beran cumgentibus, t. j. s paňou, dcérou a synom. Ako by sa nedivil, keď sa ani nenazdal! Myslel, že sú doma, v Kozoduboch, a dozerajú, ako ženci ukladajú snopy do krížov, alebo že sú, keď i nie všetci, ale aspoň pani Beranová s dcérou Boženou, v Sedmihorkách, kúpeľoch, kde tak radi leto trávievajú.


« predchádzajúca strana :: 2 / 9 :: ďaľšia strana »