eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Poviedky a krátke prózy 1.

Kapitola 2. Slepá kura a zrno

« predchádzajúca strana :: 3 / 9 :: ďaľšia strana »

.

Pán Beran môže si dovoliť i také výdavky; iný by si dovolil i inakšie, keby mal jeho žírne polia a nadovšetko: jeho sporiteľničnú knižku a akcie. Prekvapilo ho to. Veď len včera bol u jeho syna, malého Frantu, ktorému dáva hodiny, a ten mu nič nehovoril o návšteve rodičov.

„To nás teší, veľmi nás teši!" volá pán Beran, stískajúc mu ruku. „Franta bol po vás, nenašiel vás doma. A tu takáto priaznivá náhoda! No — poďte s nami."

Ale nešlo to tak ľahko. Musel sa zvítať s paňou i slečnou Boženou, ktorá dnes kvitla ako ruža. I vianočka je na prekážke: musí ju všakovak nebadane ukrývať.

„Aký statný dôstojník!" chváli ho pán Beran, kladúc mu ruku na plece a obzerajúc ho. „Zmohutneli ste odvlani, hoci boly štátne skúšky."

Dôstojník sa zapálil sťa mladá slečinka. Šibe okom na Boženu, čo tá na to. Ale tá napráva si široký rukáv, v ktorom tratí sa jej nežné rarnienko. V očiach má akýsi vzdor, ako by mu chcela povedať: „A čo si i generál, neobzriem ťa!"

„Dosiaľ taká pyšná, taká, taká..." sám nevie, ako by to bližšie označil.

Minulé vakácie strávil u rodiny beranovskej. Malému Frantovi hrozila neodvratná katastrofa z gréčtiny a latinčiny, treba bolo vziať inštruktora k nemu. Profesor odporúčal pána Komárka, ktorý dosiaľ udržoval s latinskou a gréckou gramatikou styky dôverné, živiac sa v Prahe skoro iba hodinami. Rodina beranovská zapáčila sa mu. Zápalisté srdce jeho Božena podpálila, i prikladala na vatru polienko za polienkom. Tak sa stalo, že keď jachal z Kozodubov do Prahy, neplakal Franta sám. I inštruktor sa krčil v kúte vagóna a nejeden vzdych zaslal do toho smutného, jesenného kraja, ktorý ako besný letel pred oblokom vozňa. I jedoval sa, že vzdychá. Vedel, že ona sa teraz smeje, smeje; naňho ani nemyslí. Ukrutná!

Od vakácií všeličo vyfučalo z hlavy. Prestal na ňu myslieť. Cesta do Prahy, tie vzdychy — to mu bolo už smiešno... No tu zas, ako ju videl, srdce zabúchalo, sťa by na poplach. Prvá myšlienka týkala sa jej. Čo povie, ako pozrie naň, ako sa zadrží, vidiac už nie prostého inštruktora, ale c. a kr. dôstojníka. A hľa, ona nič — ako by ho tu ani nebolo.

„Náš plán je tento," vraví pán Beran. „Dnes večer divadlo, zajtra celý deň výstava. Lóžu už máme kúpenú, starosti nemáme. Keďže je horúčosť a času do divadla dosť: uchýlme sa do nejakej poriadnej záhrady, kde sa čapuje plzenské, ale dobré!"


« predchádzajúca strana :: 3 / 9 :: ďaľšia strana »