eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Poviedky a krátke prózy 1.

Kapitola 1. Z teplého hniezda

« predchádzajúca strana :: 1 / 11 :: ďaľšia strana »

.

No, umučenie je už skončené; úbohá obeť si konečne oddychuje. Ach, čo sa natrápil Maťko Rafikovie, nebožiatko, kým vykonali na ňom túto premenu! Veru by mu dobre bolo tak pochodiť si trochu po izbe, keby mu i to nešlo tak akosi naopak, nemotorne; ale darmo je: chodí len po veľkej biede, ako kohút, keď sa mu nasnuje chlp vlasov na ostrohy. Toto všetko pochodí ztadiaľ, že Maťka obliekli do nových šiat. Táto novota všetka dala by sa ešte len vystáť, ale čižmy, tie čižmy! Nie ako by azda boly malé — to božechráň — lebo ich starý Juro Rafika a jeho žena Katrena na Michala na jarmoku kupovali, nuž a čo oni raz kúpia, to už len vari nebude tesné! Čižmy teda nie sú tesné, ba práve privoľné, že by sa do každej i po dve také nohy zmestily, ako sú Maťkove. A jednako robia oštaru; ako je to? Nuž ale, Pane Bože, ako by i nerobily, keď sú na nich také vysoké opätky ako klátiky, až Matej musí v nich tak stúpať ani na štulách. A čo horšie: nohy sa mu v nich sem a ta mykajú, hoci je v nich po hodnom vechti slamy; v čižmách zavreté povetrie valí sa von a dnu hore sárami a opätkovou dierkou, z čoho povstáva asi taký hlas, ako by prasa v kutici krochkalo. Nuž či potom div, že sa Matej nemôže nijak spriateliť s touto predtým nezvyčajnou obuvou, keď mu ona ťaží na nohách ako väzňovi putá, a že banuje za krpcami. A je to i celkom prirodzené. Veď len pozrime, aký je rozdiel medzi čižmami, a to ešte takýmito čižmami, a ľahkými krpčekmi. Krpček veru netlačí nikde nohu, ale ako samorastlý prilieha na ňu. A potom ako ľahko je na krpce navyknúť tomu, kto predtým chodieval bosý. Na krpci veru niet opätka, aby mu pätu neprirodzene dvíhal, ale krpec je rovný, takže človek v krpcoch práve tak prirodzene chodí, ako by bol bosý.

Maťko Rafikovie je teda preto ako umučený, že prvý raz vo svojom živote dostal čižmy. Nuž toto bolo by ešte len ešte, dalo by sa i to akosi zmôcť: ale — čo horšie — svliekli mu predošlé, sedliacke šaty a obliekli ho do nových, panských. Hja, veru tak, Matej Rafikovie nie je už sedliacky synak: veď, aha, biele nohavičky, zelenou šnúrou cifrované, sú hen pod pecou; čierna halienka, pekne vyšitá, červeným satínom vrúbená, prevesená je na žŕdke; široký klobúk s dvojitou stužkou a dvanástimi novými špendlíkmi, čo si bol tejto Trojice zadovážil, visí tam v kúte pri lampáši na kline. Za predošlé skvelé šaty dostal počerné pantalóny a kabát z lacnej tenkej látky. A ako sú ušité!


« predchádzajúca strana :: 1 / 11 :: ďaľšia strana »