eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Poviedky a krátke prózy 1.

Kapitola 1. Z teplého hniezda

« predchádzajúca strana :: 2 / 11 :: ďaľšia strana »

.

Aspoň kabát patril by vlastne do múzea: je krátky, ale široký, že by mohol ešte i druhý Matej vojsť doňho; na chrbte zbýva veľká kukla, miesto toho zasa pod pazuchou reže, lebo tam je tesný. Na chlapcovej hlave sedí malý klobúčik, ľahký ani pavučina, ani ho necítiť. Ale naostatok i toto by len prešlo, keby mu boli aspoň dávne košele ponechali. Nie, vzali mu i tie, s bielymi širokými tkanicami a dlhými širokými rukávmi, a dali mu miesto nich mušelínové, na ktorých niet ani Širokých tkaníc — len plátenné gombičky, ani rukáv nevisí na nich naširoko, lebo je za päsťou sfercovaný a úzkym obalčekom sošitý.

Nuž takto pochodil neborák Matej Rafíkovie: z pekného, štíhleho chlapca, ktorý včera bol taký

driečny ako tá jedlica, za hodinu urobili strašidlo do konopí. Svetlé mäkké vlasy, ktoré ešte len včera si bol pekne za uši začesával, sú dolu: obstrihal mu ich mlynár, jediný barbier v celej dedine, ponechajúc mu len nad čelom šticu. Hja, najnovšia móda!

A Matej veru plače, ale ako by i neplakal, keď ho takto spotvorili; no neplače len on, ale i stará Katrena, jeho mať. Ale ako by neplakala, keď najmladšie dieťa jej dnes ide preč. Dnes pred večerom jej ho zavezú na železnicu a tá ho zanesie Pán Boh vie kam za hory, za doly, až hen do Nireďházy. Kdeže je tá dedina, a či je mesto? Ó, to je veru ďaleko — ďaleko!

„Ach, moje dieťa, už mi nedonesieš trávy, ani nenaškrabeš švábky, keď ja pôjdem v lete do poľa. Moje ručičky zlaté!"

A mať, nechajúc háby hábami, šla naprostred izby a oblapila chlapca, ktorý začal ešte väčšmi plakať.

„Nemazniže sa, stará, maj aspoň ty rozum!" napomenul ju starý, otvárajúc malú armarku, ktorá je za stolom v samom kútiku.

Dlho sa tam prehŕňal, aby mu tváre nevideli, i to, čo s nej tu i tu ukradomky utrel.

„Akože by som neplakala, keď som si všetky deti doma zariadila, len toto sa nemohlo tu zmestiť. Jano i Ondráš budú doma, len Maťko sa mi musí pomedzi svet túlať."

„Keď sa trochu potrápi, bude mu ešte lepšie že nám; aspoň nemusí tak hrdlačiť. Ja viem, keď sa vyučí a vstúpi do človečenstva, že bude rád, že sme ho poslali preč."

„Úfala som sa, úfala, že sa mu tu dobré miesto trafí — a ono nič, nič!" nariekala sama sebe stará Katrena.

A ako by nenariekala? Veď sa ona úfala, že i Maťka akosi doma zaopatrí, keď dvoch starších zaopatrila — a ono nič! V Kúdeľanoch sa majetok rodičovský medzi deti nedelí. Zalanským sa prihodilo prvý raz, že Jano a Ondráš Pekárovie sa podelili, keď sa už nemohli vonkoncom sniesť. Toto — ako povedám — bol prvý prípad na delenie od pamäti sveta.


« predchádzajúca strana :: 2 / 11 :: ďaľšia strana »