eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Poviedky a krátke prózy 1.

Kapitola 1. Z teplého hniezda

« predchádzajúca strana :: 3 / 11 :: ďaľšia strana »

.

Deľbu obídu tak, že keď niektorý z gazdov má len jedného syna, Jána, ten ako jediný zostane doma, i do domu sa ožení. Ak má dvoch, Jána a Ondráša, tento druhý musí ísť na prístupky do takého domu, kde nemajú Jána, len Katru. Ak má Jána, Ondráša a k tomu i Mateja: tohto ostatného, chudáka, pošlú na remeslo. Preto je to, že hoci v matrike je hodne Matejov, v dedine ich je veľmi málo, lebo všetkých rozoženie stará obyčaj po tomto šírom svete. Nuž takáto sudba stihla i nášho Maťka.

Pravda, až donedávna úfala sa stará Katrena, že i jemu nájde prístupky — a to u Trepanovie kmotrovcov sa mu triafalo miesto ku Katre, čo je Maťkovi akurát vrstovnica. Deti ešte do školy chodily, a kmotry sa už sriekly, že vstúpia do rodiny. A bolo to isté, ako na písme, lebo ešte takto rok, keď boli Trepanovci u Rafikovcov na hostinu volaní, sľubovali, že veru tak a tak, na prístupky nevezmú iného, len Maťka; i o dva týždne zatým v Medovciach na jarmoku sa tiež spolu vodili i častovali, a stará Katrena bola by si dala hneď hlavu odťať, že je už všetko v poriadku.

Ako povedám, všetko sa zdalo byť v poriadku, i bolo by bývalo dobre, keby — hja, keby, vraj, nie keby, boli by sme v nebi — keby, reku, práve teraz na Jakuba nebol doniesol bocian do Trepanov malého Janka. Všetky nádeje Katrenine zrútily sa na hŕbu ako z karát postavená búdka. Trepanovci hneď na krstení boli vedali Rafikovcom, že už teraz nebude z nich nič, takže stará Katrena v obrátení šla do Medoviec kúpiť mušelínu a hupkom bežala do Čkorov, aby jej stará Čkoruľa zostrihla pre Maťka na košele, lebo že chlapca idú vypraviť do sveta na remeslo. Stará Čkoruľa jej vďačne zostrihla — veď ako by i nie, keď to tak dobre rozumie; mohla sa veru i naučiť panské košele šiť, keď i Mateja i Miška vyprávala naraz do sveta. Tak, hľa, prišiel deň, v ktorom mal Maťko odísť.

Stará Katrena ukladá Maťkove hábočky do uzlíka, ktorý položí do tanistry k novoupečenej tučnej merinde, aby synček na ceste nejako od hladu neumrel a v tom cudzom svete ľahšie privykal.

„Ach, moje nebožiatko, akože ťa, ako zabudnem; ktože mi bude, kto Čítavať v nedeľu z Písma, a pekných knižiek; v komže sa vše poteším v nedeľu na katechizme..."

„Mlč, stará, daj chlapcovi pokoj, iba sa zas rozplače."

„Kedyže mu mám všetko vyrozprávať, ak nie teraz? Po chvíli sa dohrnú ľudia, pred tými len nemôžem plakať a vravieť!"


« predchádzajúca strana :: 3 / 11 :: ďaľšia strana »