eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Poviedky a krátke prózy 1.

Kapitola 1. Z teplého hniezda

« predchádzajúca strana :: 4 / 11 :: ďaľšia strana »

.

Starý pozrel von oblokom a videl, že k nim ide Ondriš Trovkovič.

„Ide švagor; povedal som ti, nemazni sa; radšej by si bola zamietla! Pozri, aká ti je izba!"

„Pane Bože!" zadivila sa stará a bežala chytro po metlu.

Toto sa jej prvý raz prihodilo, čo je vydatá, že zabudla izbu zamiesť. Keď Katrena okolo dverí zametala, vošiel švagor, Ondriš Trovkovič.

„Pán Boh pomáhaj!"

Všetci pozreli naň zadivení, že s takým pozdravom prichodí, ako by bol v poli popri ich zemi prešiel; ale jednako mu zaďakovali: „Pán Boh uslyší"

Ondriš Trovkovič až teraz zbadal, čo to vystrelil. Zamrzelo ho, až sa poškrabal za ušami, a doložil:

„Sberáte sa, sberáte?"

„Veď sberáme, s biedou," odpovedala Katrena. „A kde je vaša?"

„Hja, tá súkno tká; vieš, že sa ide prepásť za robotou," doložil nevrlo Ondrej, lebo nerád videl, keď sa niekto presiľoval v robote.

Na ňom veru bolo poznať, že rád za kratšie ťahá; bol vypasený ani medveď, na rukách nemal tvrdých mozoľov, známky to vytrvalej roboty, ale mal pozostatky mozoľov mäkkých, ktoré dostáva len ten, čo v robote nedrží miery. To vám tak ide, ako — nehodno primeriavať — so zlým volom: raz sa zasekne, druhý raz trhne. Takýto vôl potom dostáva na šiji mozole. Tak i Trovkovič mal mozole od neriadnej roboty. Nuž a že Ondriš Trovkovič s robotou nezostával na chvoste, to je zásluhou jeho pilnej ženy Katry, ktorá neraz musí poťahovať za muža. Táto Katra je sestra Rafikova.

„Ba hroma!" zvoláte vy, keď po deravých krpcoch, nezapätých na nohaviciach háčkoch a červenom kožúšku poznáte, že Ondriš je nie sedliak, ale zeman.

Nuž darmo je, hoci nosí čierne, čo hneď otrhané nohavice a košeľu s úzkymi rukávmi, predsa si vzal sedliacke dievča Katru Rafikovie za ženu.

„Berieš si sedliačku?" spytovali sa ho zhrození zemani. „Hej!"

Od tých čias Ondriš Trovkovič je vytvorený z kúdeliansko-zemianskych kruhov. Zanevreli naň všetci. Nuž ale Ondriš nerobí si z toho ani mačný mak. Čo jeho do ľudí, i do zemanov, len keď má zapekačku, dohán a teplý prípecok. Akí by mohli byť ľudia šťastní, keby sa neuháňali za márnosťami tohto sveta. Len pozrieť na Ondriša, keď otvára dohánový paklík a keď fajočku zahrabe do horúceho popola! A ešte keď si vloží do úst a sadne na teplý prípecok! Vtedy zmiznú všetky vrásky s jeho starého čela a on, hoci je chudobný ako kostolná myš, nečaroval by sa ani s direktorom slávnej famílie. A trochu má i pravdu.


« predchádzajúca strana :: 4 / 11 :: ďaľšia strana »