eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Tichá voda

Kapitola 1.

« predchádzajúca strana :: 1 / 4 :: ďaľšia strana »

.

Do mlyna som veľmi často chodieval. Najmä v zime. Keď som sa najedol pečených zemiakov so surovou kapustou, ktorá vržďala medzi zubmi sťa remeň na kordovánkach — ja hybaj do mlyna, ktorý bol hneď za vodou. Obyčajne sedeli za stolom: mlynár, majstrová a syn Martin a jedli vždy niečo múčneho. Ej, dobré halušky s vaječnicou varievala pani majstrová! Boh jej daj zdravia! Celý mlyn voňal od nich; samo palečné koleso muselo dostať chuť na ne, lebo sa mi zdalo, že volá na majstrovú: “Daj i mne — daj i mne!"

Ale ani raz mu nedala. Len mne vždy oddelila na mištičku a položila ju pod pec na lavicu. Ja som, pravda, jedol, hoci mi mať neraz povedala:

“Čo sa ta vlečieš, keď idú jesť? Ale ty nevieš, že je to mrzko oči na nich vyvaľovať a lyžky im čítať? Ešte sa nazdajú, že ťa hladom morím!"

Čo som mal robiť? Keď som ta prišiel, skoro vždy som ich zastihol pri stole. A keď mi dali - čoby nejedol?

Raz som tak dusil halušky, keď — málo veru chýbalo, že mi niektorá nezabehla! — keď vošla mať moja do izby.

“Poďte s nami!" núkal ju majster Brna, robiac jej pri sebe miesto.

Ale mať nešla. Odpovedala chladno: “No, len zdravi!" A zaraz do mňa:

“Čože tu hľadáš, pačrev kadejaký? Pakuješ ho domov!"

Ústa sa mi rozšírily, slzy vypadly na líce a halušky na kabaňu z úst. Večná ich škoda!

“Ale, Katruška, dajte mu pokoj — nebožiatku!"

“Ale sa nenajedol, či čo?" hromžila mať.

“Veď viete, Katrenka, aké sú deti! V cudzom dome by i čerta zjedly..."

“Nuž ale toto je už mnoho!" nedala sa utíšiť mať.

Od toho dňa som vo mlyne ani nepáchol. Mať ešte ako mať. Ale otec mi prikrútol, že mi “hlavu na kláte odtrhne", ak len jednou nohou vstúpim do mlyna. A čo ešte, keby oboma!

Majster Brna podvečer si stal obyčajne na lavicu a díval sa, čo sa v dedine robí. Ja som si vždy stal pred neho a díval sa mu do očú. Bol chlapisko ako jedľa, plecitý, že by horou pohol, zdravý ani orech. Býval vždy zamúčený a gamby mával ustavične mastné. Iste od tých halušiek. Tvár sa mu usmievala ani mesiačik na nebi. Ja som ho mal veľmi rád, lebo vždy na fígle myslel. Keď sa dve kmotry sišly a trkotaly: nezvedely, iba keď im zaľupkala za chrbtom jeho zástera.

“Joj, bodaj vás, majster — ako som sa naľakala!"

Majster sa rozosmial, že v poldedine sa kury splašily!

“A už ste vy čert konopatý!" potvrdila druhá. “Pravého kroka vy neurobíte!"

A pritom ho maly všetky ženičky rady. Každá bola rada, keď jej prišlo mlieť, to jest vo mlyne čakať.


« predchádzajúca strana :: 1 / 4 :: ďaľšia strana »