eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Tichá voda

Kapitola 1.

« predchádzajúca strana :: 2 / 4 :: ďaľšia strana »

.

Ani statok nemal pred ním pokoja, keď išiel s poľa; neraz zaľupkal Brna zásterou, a junce hybaj strečkom hore dedinou, rovno do stajne.

A keď už nemal vonkoncom s kým zažartovať, vybral si mňa.

“No — čože? Páči sa ti, belko?"

Nahol sa ku mne a smiešne vykrivil tvár. Ja som mu hľadel do tváre, a on v tie časy lusk — dal mi frčku do nosa.

Slzy mi vypadly ako hrachy, ale nebol by som dal za svet, že ja som “jeho" belko.

No i toto sa minulo. Po Všechsvätých ma mať učesala, obliekla do gatí a tmavého kabátika. Ja som plakal ako mladucha, keď ju obliekajú na sobáš. Vzala do uzlíka šošovice, päť vajec a dva papierové šestáky a oddala ma pod krutovládu ferule.

Počiatky literného umenia neboly také ťažké, ani rechtor taký ukrutný, ako mi prorokovali od rokov: “Dá tebe rechtor — počkaj!" Tak i mňa, ako gazda všetkých, odkazovali na rechtora. Udomácnil som sa tam a školský život vztýčil mi iné ideále, ako sú halušky s vaječnicou.

“Ach, keby ja mohol aspoň raz zvoniť, čo hneď na maličkom!"

Dosiahol som i to. Zvonieval som na strednom i na veľkom, že mi nabehly na dlaniach mozole.

“Ach, keby ja mohol byť kustošom!"

Stalo sa. Zapisoval som svedomite tých, “čo kričali". Pravda, seba som vždy vynechal, hoci ja som kričal najväčšmi.

Kto pozná ľudskú náturu, prisvedčí, že pozdejšie mal som ideále iné. Vyššie, ťažšie. Lebo človek skladá sa vlastne zo samej ctižiadosti, ktorá mu kladie vždy nové méty a nedá užívať ovocia. A pre tie zabudol som na mlyn, na Brnu i na všetko.

Áno, rodina mi už bola priúzka. Zabudol som na Žofku, vlastnú sestru. A Žofka mala ma rada. Nič nezjedia, aby i mne nedala. A veru neviem, čo si ma tak obľúbila. Ja som jej vlastne otrávil celý detský vek. Musela ma varovať, čo nebola vec ľahká. Bol som vraj velikánsky zapliak. Koľko ráz dostala pre mňa! Ba i ja som ju neraz ubil. A ona trpela a trpela. Bola už dievka ako kopa, a nikdy ma nezavrátila.

“Čože ho nepozatínaš?" vyčitoval jej otec, ked plakala, dostanúc odo mňa. “Iba raz ho zatni, veď on zmúdrie!"

No bolo vidno na ňom, že si zakladá na mne a na mojej neurvalej sile. Darmo je, mal ma rád, Žofe ako by bol otčimom.

Keď som vychodil dedinskú školu — tu stál už predo mnou cieľ nový, ďaleký. Farárstvo! Mať mi ho vštepovala do srdca, až sa v ňom ujal. Podjeseň vypravili ma s plačom a s plnou tanistrou koláčov “do škôl"...

Ach, nejdem opisovať, ako som sa sprenevieral vysokému cieľu, ktorý mať predo mňa vztýčila! “Vždy sa, moje dieťa, za teba modlievam," písala mi do škôl, vlastne jej pisár Ďuro Kacina. “Vždy sa modlievam, aby si sa bál Boha a aby ti dal rozumu dobrého, dar Ducha svätého ..."


« predchádzajúca strana :: 2 / 4 :: ďaľšia strana »