eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Tichá voda

Kapitola 1.

« predchádzajúca strana :: 3 / 4 :: ďaľšia strana »

.

Modlitby tie som zahanbil. Na prvé vakácie vrátil som sa taký, ani čo by nebol prišiel zo škôl, ale rovno so šibenice. Ideále a túžby materine pošliapal som už nie krpcami, ale čižmami, na ktorých boly vyvalené opätky a chybovaly podošvy. Dokonalý farár! Všetkých som sklamal, všetko na mňa vrčalo v dome. Ani len Dunaj, ktorý mi bol kedysi dobrý priateľ, nechcel prijať kúska chleba odo mňa. Iba zavrčal, keď som sa mu sblížil, a obišiel ma ako choleru.

A Žoša! Tá sa mi začala odsluhovať za všetky krivdy. Keď som sa k nej pritieral, od-

strčila ma. “Choď ta, ty trhan!" To bol môj úradný titul.

Raz bolo spršalo, prišla veľká voda. Brna vyrazil jaz a prestal mlieť. Mladá čeliadka sme šli pod mlyn a chytali hlaváče, podustvy a pstruhy v malej vode. Ja som tam tiež bol. To bolo Ondrovi Chovanovi, mládencovi už na mieste, proti srsti. Sotil ma, a ja aký dlhý, tak som sa prestrel vo vode. Všetko sa smialo, lebo nik ma už nemal za svojského, ale za cudzieho. Ja som nemohol ísť takto domov, mať by bola robila hrozný div. Vošiel som do mlyna.

Brna robil na jaze, majstrová bola na trhu — v izbe bol Martin sám.

Nevysmial ma, keď som mu predostrel svoju žiadosť, takú horúcu, že pri nej mohly šaty obschnúť. Doniesol svoje cajgové, zamúčené šaty — a ja, farár, premenil sa na mlynára. Prikladal som po triesočke na ohnisko, kde sa moje šaty sušily, vlastne údily, a čo jedna triesočka zhorela, tým väčšia láska rozmáhala sa mi v srdci oproti Brnovmu Martinovi.

Poďakoval som mu za lásku a poberal sa domov.

“Nechoď ešte, Jožko, čosi ti poviem..." zaitavil ma Martin.

Čujúc to “Jožko", zažialil som. Predtým ma inakšie nepozvali. Týchto vakácií prvý raz teraz som ho počul.

“A čo?" pýtam sa úslužne.

“Keď som ti bol na pomoci ja, teraz buď ty mne," začal Martin a krv mu skočila do tváre.

Videl som to jasne, hoci tvár bola múkou zanesená.

,,A akože! Len mi povedz, ako!"

“Počkaj, veď ti rozpoviem."

Miesto odpovede prehŕňal sa na varštati v hoblíkoch a dlátach.

“Vieš — vaša Žofka ma nechce," riekol na konci, šibnúc okom na mňa. Ja som vypleštil naň oči ako plánky, čakajúc, čo bude ďalej. Martin sa prehrebal medzi hoblíkmi a dlátami. “A dosť sa mám. okolo nej, a — nechce ma," doložil ticho a vzdychol si.

“Hm," pokrútil som ja v odpoveď hlavou, lebo som nevedel, čo na to povedať.

“Keby ma chcela, ja by si ju vzal. Ale ona ma nechce, vonkonečným koncom..." Založil si dlane na prsia pod zásteru a díval sa na mňa veľmi smutne. Mne šlo skoro do plaču, hoci som nevedel, prečo. “Na fašiangy bol tanec —- nešla tancovať. Na priadkach nepozrela na mňa. Na Trojicu som jej kúpil srdce. V druhý deň ráno tu som ho našiel na obloku. A vidíš, mne je vonkoncom ..." Tu sa obrátil k varštati preberať sa medzi hoblíkmi. “I keď sa ideme stretnúť, nuž ma na strelenie obíde..."


« predchádzajúca strana :: 3 / 4 :: ďaľšia strana »