eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Tichá voda

Kapitola 2.

« predchádzajúca strana :: 1 / 7 :: ďaľšia strana »

.

Bolo mi akosi veselšie. Vľúdnejší na mňa neboli, ale aspoň jednému človeku bol som užitočný. Brnovmu Martinovi. Život mi nebol taký prázdny.

V nedeľu sestra nemálo sa podivila, keď v spevníku našla stužku. Ja som sedel pri stole ako upečený, ale zato som striehol, čo sa ide robiť.

“Mamo, pozrite! Čo som si ja našla!" volala na mater do kuchyne.

Mať vošla do izby a usmievala sa so stužky na dcéru. Veru tak! Kým som sa ja učil “rosa — rosae", za ten čas Žoša vpratala sa materi do srdca. Mať otrela si dlane o zásteru a vzala stužku do ruky.

“Nová, celkom nová," povedala. “A pekná veru — no! Len kde si ju, dievčička, vypriadla?"

“Tuto bola, ľaľa — tu som ju našla."

“Veď už viem, že tam. Ale kto ju ta vložil?"

“Ja neviem," odpovedala určite.

“Už to ty budeš najskôr vedieť."

“Ja veru nie..."

“Ja tobôž, a tamten," ukázala na mňa, pozrúc prísne v tú stranu, kde som ja sedel, “ten ani tak! A otec," vzdychla si, “ten by ti ju ver' nekúpil. Vždy sa vyhovára, že nemá groša."

“Tak nevieme, kto!" zvolala Žofa a zasmiala sa.

“A ani nešípiš?"

To sa mať opýtala šepky, presvedčiac sa, či ja nečujem. No ja som hľadel do nemeckej čítanky, ako by mi bol oči do nej prišil.

“Iba ak Ondráš Chovanovie..."

Tu sa Žoša zajakla. Bola červená ani pivónia. Tvár jej aj ináč sa ligotala, lebo ju šuchla umastenou rukou, mastiac si čierne dlhé vlasy, no teraz ako by bola osvietená, tak jej žiarila.

Mať neodpovedala nič, no jej tvár dokonale prezradila, že je spokojná.

Mne šlo skoro do plaču pri nemeckej čítanke. Ten rozdiel, ako hovorí s ňou a so mnou! A jej všetko po vôli! A iba jej žičí, a mne všetko odšomre! Ešte ani preto sa nenahnevá na ňu, že Ondro Chovanovie jej stužky dáva! Aký to bezbožný čeľadník! Len pred dvoma týždňami vypásol kostolníkovi ďatelinu. Vlani vyťahal zemiaky, že ho richtár chcel dať na mušky. Furmanom, čo u Žida kŕmili, vyťahal všetky lôniky, takže im kolesá pospadúvaly, sotva že vyšli z pajty. I mňa ako hodil do vody! Mohol som sa veľmi ľahko zatopiť, keby voda bola hlbšia. A niet v dedine človeka, čo by ho nepreklínal a neprezýval opršancom. A moja mať nič nepovie! Ešte sa usmeje ...

A keby bol vedel všetko, čo som vtedy ešte nevedel! Že to všetko narafičily matere. Že nie darmo od rokov a rokov chodievala mať do Chovanov a Chovanka do nás. Že i po jarmokoch spolu chodievaly a volaly sa “kmotrička moja úprimná". Azda i rozóliš píjaly, ako už na oldomáš... To som ja nevedel, ako nevedela Žoša, ani Ondro Chovanovie. Sišli sa a sami od seba začali, a matere sa smialy a prikyvovaly hlavami.


« predchádzajúca strana :: 1 / 7 :: ďaľšia strana »