eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Tichá voda

Kapitola 2.

« predchádzajúca strana :: 2 / 7 :: ďaľšia strana »

.

Mať jej rozplietla vrkoč a vplietla doň stužku. Ja som sedel za stolom učupený. Pozeral som na Žošu — nie, obdivoval som ju. Aká je dnes krásna! Kde sa len vzala? Vlasy mávala krátke, že mať vždy šomrala, že “ich azda myši obhrýzly", postavu trochu prihrbenú, i tvár celkom bezvýraznú, farby trochu tmavej. A teraz aká dievčica rúca! No, šumná je, šumná... Ba kedy tak opeknela, veď včera nebola vari ešte taká... A vie, potvora, že opeknela. Každým pohybom, každým krokom to prezradzuje. Hľa, ako ide izbou - ani pávica!

Cítil som sa poníženým, opovrženým pri nej. Nie div, že mať len ju cifruje, len ju rada vidí.

“Ako chce," tešil som sa, sediac s otcom na chóre, ukrytý za jeho rukávom. “Ako chce, veď i ja budem kedysi veľký a tiež budem pyšný..."

Pozrel som v tú stranu, kde sedeli mládenci.

Ondro Chovan má halenu samá cifra — košeľa oslepuje, taká je biela. Hrdý mládenec! Ale čo z toho, keď neprestajne šantuje. I teraz sa roztíska na obe strany; neborák Jano Kuchárovie stlačený je pri ňom sťa kabáč. A tisnú s druhej strany iní — Jano Kuchárovie už nesedí na lavici, ale na lone susedovom. A nedajú mu miesta, hoci dosť sa tam mrví. I starý strýk Machajovie sa zamiešal do toho. Sostúpil s lavice za ich chrbát a jedovate dohovára Ondrovi. Tvár jeho je prísna, ba hrozná, možno pre tie okuliare s hrubým kosťovým rámom, čo mu sedia na nose. Ale Ondro nedbá nič, tisne sa, mechrí sa, kým Jano Kuchárovie nevytiahne sa preč a nepresadne. A Chovan sa rehtí, ako by bol neviem čo vykonal.

“Len čo sa im páči na ňom?" hútal som za otcovým rukávom. “Ja by ho zaraz otrávil..."

Martin Brna tiež sedel medzi mládencami, ale sadol si medzi mladších. Možno schválne, aby ho tí starší tak nevytisli ako Jana Kuchárovie. Spievať nespieval. Nachýlil sa a neprestajne hľadel do dievockých lavíc. Ta na to miesto, kde sa mu pestrela stužka mojej sestry. Ona sa obzrela, ale ani raz na Martina. Vždy len v tú stranu, kde sedel Chovan. Martin to sotva pozoroval. Jemu bolo dosť, že vidí na nej stužku. Blázon! Keby sa nebol ozrel o ňu. Dosť bolo iných! Hociktorá by bola hotová. Veď Martin bol šuhaj hodný, urastený. Jeho svetlomodré šaty pristaly mu krásne, mušelínové rukávy boly nafúkané ani pyteľ a robily ho ešte plecitejším, ako bol. Čo na tom, že ústa má ako mak veľké? Len nech nevypúšťa z nich všakové márne reči.


« predchádzajúca strana :: 2 / 7 :: ďaľšia strana »