eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Tichá voda

Kapitola 3.

« predchádzajúca strana :: 1 / 6 :: ďaľšia strana »

.

Keď som sa prebudil, otca a Žoše už doma nebolo. Šli žať. Mať si poriadila, čo bolo treba, a odišla za nimi s raňajkami.

V takýto čas cítieval som sa voľne. Mne nikto nezavadzal a ja nikomu.

Vyšiel som do dvora a prezeral ho dokonale, ako by ho nebol nikdy videl. Bol priestranný, keby ho otec nebol zastavil všakovými cieňami a cieničkami. Ale to už bola jeho choroba. Cez zimu vždy si rozhútal a v jar a po jari postavil niečo vo dvore, o čom nevedel nikto, načo to bude. Otec sám to často nevedel. Tejto náruživosti vyhla jediná strana od susedovho sadu. Ani otec nevedel, čo tam postaviť. Pravda, ťažko by bolo niečo vyhútať; tam bolo totiž hnojisko. Ale aby dvor bol úplne závristý, vystavil medzi hnojiskom a susedovým sadom slak, jednoduchú drevenú stenu bez striešky s výše na dobrého chlapa. No dvor, ako vieme, nebol celkom závristý. Ja i Chovan prelazili sme slak veľmi ľahko: medzi brvnami boly veľké škáry, po ktorých kráčal človek ani po schodíkoch.

Pri sestrinej komore bola veľká cieňa, v nej kolesá, kurivo a palivo už viacročné. V cieni boly vozy i kolesá v pestrom neporiadku, tam zas kopa raždiny, inde kopa triesok, v kúte bol hore dnom vyvrátený ohromný stok, v ktorom sa cez zimu držiavala sečka statku. Steny boly ovešané drabinami a všakovým riadom, i police boly

kadečím preplnené, i všaké polená pokladené na klincoch. Bukové, dubové, jasenové; našly sa i hrab, klen a podobné vzácne drevá, ktoré otec bohvie zkadiaľ nasnášal a na čo upotrebiť mieni. Možno, i tie polená snášať bola u neho zábava, ako je zábavou botanika, keď môže svoj herbár obohatiť nejakou nezvyčajnou rastlinou.

“Eh, či by to bolo, či by to bolo!" tešil som sa v myšlienkach.

Bežal som do mlyna uvedomiť Martina, čo sa v noci stalo.

“A tej noci zas príde," doložil som. “Ale mu prelejeme olovo, počkaj len!"

“Príde, ozaj príde?" zvolal Martin veľmi rozjarený. “Počkaj, ja budem naň striezť za humnami a nabijem ho. Ja toho naučím!"

“Nie — nie! My urobíme tak, že ho otec chytí. To bude lepšie — uvidíš."

Martinovi sa to nezdalo.

“Čo tvoj otec — ten ho nedolapí! Kým sa on steperí s postele, kdeže Chovan už bude!"

“Počkaj, rozpoviem ti. Chovan bude vo dvore."

“Prelazí ponad slak!"

“Neprelazí. Škáry poupchávame machom a zapáckame hlinou ..."

“Tak ti neprejde ani do dvora!" smial sa on.

“Prejde. Zvonku, od záhumnia, nebudeme škáry hýbať, iba zdnuka. Do dvora vojde ako nič, ale zo dvora nie. A ak by chcel predsa preskočiť, alebo keby si nadstavil stolec: ty budeš tam striezť. Zakaždým ho môžeš sotiť nazad do dvora."


« predchádzajúca strana :: 1 / 6 :: ďaľšia strana »