eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Tichá voda

Kapitola 3.

« predchádzajúca strana :: 2 / 6 :: ďaľšia strana »

.

“Tak už hej!" začalo sa Martinovi páčiť. “Ja, ale čo!" naraz sa zháčkoval. “Ako sa otec dozvie, že je on vo dvore? Ty ho azda búdeš zobúdzať, či ja?"

“I to bude. Vystavíme vysoký stôs dreva a stôs sa zrúti na stok — stane sa veľký hurt, otec vybehne, Ondra chytí ..."

Martin sa rozosmial.

“Máš dlhú, dlhú zinku?" pýtal som sa.

“Máme — počkaj, hneď ju donesiem."

Doniesol zinku, na ktorú majstrová rozvešiavala bielizeň.

“Ty budeš zinku držať za jeden koniec, druhým koncom priviažeme ju o stôs. Ty trhneš, a polená hybaj..."

Bežali sme k nám a chytili sa do roboty. Slak sme upchali a zapáckali hlinou. Vyhriali sme sa v tej robote a boli sme hlinou zamazaní. No pred obedom sme sa umyli a Martin šiel domov.

Mať varila obed a v tom krútení a v náhlosti ani nezbadala, čo sa so slakom stalo. Ostatne, našla ma za stolom s nemeckou čítankou. Po obede prišiel Martin.

Skusovali sme prelaziť slak, ale nemohli sme. Slak bol teda hotový.

“Vieš ty, čo?" zvolal Martin veľmi veselý. “Namažeme slak zvonku kolomažou. Vieš, keď sa bude štverať — bude mať pamiatku!"

Martin doniesol ich kolomažnicu, vyliali sme i z našej, čo sa v nej našlo, a kolomažnica Martinova šla na záhumnie, kde sme ju pri slaku zahrabali pod zem.

“To sa ty už nestar. Ja prídem večer sem a nakolomažím slak dokonale," zastrájal sa Martin. “Keď jej smrdí múka — kolomaž jej bude voňať!" doložil, zachmúriac tvár.

Keď sme sa takto postarali, aby nám Ondro neumykol, šli sme pod cieňu. Zbývalo nám urobiť signál, ktorý mal otca vyburcovať zo sna. Štok a polená dávaly nám na to súci materiál.

Na štok postavili sme dva tenké dubové klátiky a na ne dosku po zdlžine štoka. Na túto dosku naukladali sme vysoký stôs polien. No presvedčili sme sa, že táto stavba je veľmi klátivá: pri najmenšom náraze mohlo by sa všetko zrútiť, a to pred časom. Preto sme pod jeden koniec podložili ešte jeden klátik...

“Ty, a neubije otec aj ju?" spýtal sa ma Martin, keď sme už boli hotoví.

“Ja neviem," odpovedal som.

“Počuješ, dajme my tomu pokoj. Trafí ju ubiť, ja vonkoncom..." Stál predo mnou v rozpakoch. “Vieš ty, čo: budem naň striezť za humnom, a keď sem pôjde, tak ho nabijem. To bude lepšie."

“Utečie ti, alebo ťa prevládze," ja na to. “Už nech to len tak bude. Veď otec sa jej nedotkne, keď si na ňom schladí hnev. Ja viem, že sa jej prepečie..."

Tak iste som to nevedel. No bolo mi ľúto zriecť sa naraz plánu, ktorý bol takrečeno už vykonaný. ,Ono by jej nezoškodilo, keby dostala,' myslel som si. ,Dosť som vytrpel od nej.'


« predchádzajúca strana :: 2 / 6 :: ďaľšia strana »