eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Tichá voda

Kapitola 4.

« predchádzajúca strana :: 1 / 6 :: ďaľšia strana »

.

Mne bolo ako-tak. Nos mi bol nabehnutý, to je pravda — i keď sa zahojil, neukazoval doprostá, ale kdesi napravo. Čože mne — ale Žoša! Dostala od matere, preto, že otec materi tak zahromžil, i preto, že rukáv na najnovšom oplecku mala roztrhaný. Čipky aké najparádnejšie starohorské, ktorými bol rukáv obšitý, boly rozdriapané. Žoša sa dosť verala, že ona nie, ale mať ju zahriakla:

“A vari ja? A či heno ten ti chodieva do truhly?"

Ukázala ako na mňa. Ja som sa učupil nad nemeckou čítankou, keď som počul pravdu tak blízko popri uchu švihnúť... A zas minul celý rok.

Na druhé vakácie vrátil som sa hrdo. Na štvorke. Mal som totiž štyri eminencie.

To bolo na mňa dobre. Zachodili, najmä zpočiatku, so mnou ani s princom. No mať, tá mi azda odvykla a či čo. Nezachodila predsa len tak so mnou ako so Žošou.

Hneď prvé ráno som zašiel do mlyna. Majstrová ma ponúkla haluškami s vaječnicou, ale ja som skrivil nos — i tak dosť krivý. Ani čo by už nepamätal na ne. Majster vyšiel na mlynicu, zostal som s ňou sám. Pritiahla ma k sebe a začala ma objímať a bozkávať.

“Ach, ako mi odľahlo, keď som ťa zazrela, moje dieťa! Sťa keby toho môjho videla. Nevidel si ho tam niekde, keď si bol v tom svete?"

Trochu som sa hanbil, že ma tak bozkáva. Keby to videli moji priatelia — či by sa smiali! No nehol som sa, lebo mlynárky mi bolo naozaj ľúto. I slzy by mi boly vypadly, keby sa to bolo svedčilo na treťoklasníka.

Pokrútil som hlavou, že veru nie.

“Keby aspoň vedela, kde sa podelo, srdce by ma azda tak nebolelo. Ale možno sa tlčie pomedzi cudzí svet. Niekedy si snívam, že ho nikdy nevidia oči moje! Keby si vedel, čo sa ja naplačem!" Sklonila hlavu a dlho, dlho plakala. “A pred ním nesmiem," riekla šeptom, ukážuc na dvere. “Hneď ma zahriakne, čo sa toľko mazním. Tak ho prosilo: ,Tato, pre Boha ich prosím, kúpia mi gazdovstvo!' A on nič. Ale teraz viem, že ho už mrzí," doložila bez plaču, s akousi útechou. “Neraz ho nájdem stáť pri koši — ale on sa tají. Oj, krv nie voda, to sa nezatajil"

Utrela si tvár a pokračovala:

“Ale i on je na otca. Čo si vezme do hlavy, nedajbože! Ja som mu dosť: ,Neboj sa, dočkaj, veď i Žofa príde k rozumu.' Ale on nie... A čo mala proti nemu?" pýtala sa ma hrdo. “Čo mala? On sa pred hocktorým nezahanbí. A my tiež máme, chvalabohu, všetkého. Či ona nemohla tak v priateľstve? Aspoň peknú tvár ukázať! No, to sa mi veru vonkoncom nepáči..."


« predchádzajúca strana :: 1 / 6 :: ďaľšia strana »