eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Tichá voda

Kapitola 4.

« predchádzajúca strana :: 2 / 6 :: ďaľšia strana »

.

To už hovorila veľmi jedovato.

“Ja som jej tiež dohováral," začal som ja.

“No, však!" zvolala živo. “A mala sa na koho upriamiť — veru ten Chovanov..."

“A neželie za Martinom?" pýtal som sa ja.

“Neviem — neviem... Ale kde by! Mlado, nevie si ešte povážiť..."

Vyšiel som k majstrovi, ktorý koval kameň.

“No, akože — pán študent?" zvolal veselo, prestanúc kovať a popľujúc si dlaň, v ktorej držal mlatček. “Privykneš na kuľašu — ha?" A žartoval takto dosť dlho. “No, už i ja mám syna vo svete, sám sa kdesi zasial..."

Prestal hovoriť, trochu ako by sa bol zachmúril. Odišiel som domov.

Doma som o tejto veci mlčal. Žoša bola mi ešte cudzejšia než vlani. Ja som sa jej nepritieral a ona ani nestála veľmi o mňa. Týchto vakácií pridružil som sa k otcovi. Brával ma so sebou, keď išiel na jarmok alebo po inej práci do mesta.

“Aspoň mi porátaš, aby ma Židia nepocigánili," to býval jeho dôvod.

A ja som vďačne s ním chodil, lebo som ho mal veľmi rád. Do mlyna som prestal chodiť, lebo čo som raz ta vošiel, mlynárka sa vždy rozplakala,

Keď som mal odchodiť, dva dni predtým som sa šiel odobrať.

Majster ležal na posteli, hlavu mal obviazanú mokrými obrusmi. Dostal vraj ružu do tváre.

“No, vieš, kde je môj Martin?" pýtal sa ma, keď zvedel, že som to ja. “V Pešti! A mne nepíše! Keby nie mojej sestry — ale tá sa s ním sišla. Nepísal ten!" žartoval Brna. “No, ale ja som vypravil za ním list. Ak chce, nech príde — ale on nepríde, keď je raz tam. A vieš, čo robí?" Majster si odhrnul obrus s očú, aby mohol na mňa pozerať. “Vo mlyne ti je!" povedal s takou radosťou, že som sa musel zasmiať. “Vo mlyne, braček! No, reku, keď si vo mlyne, Boh ti pomáhaj, synu! Tak som mu písal. To je taký amerikán, čo múku natenko melie. Uč sa, reku, synku! To ti nezaškodí. I tvoj otec bol vo svete — i ty skús. Beztoho sa tu dosť namlynáriš."

Nedá sa opísať Brnova radosť, s akou mi toto rozprával. Nebolo na ňom badať choroby; bol jarý, veselý.

“Prelial mi olovo, hlavaj!" začal Brna znova. “Kde by nie — nočnou hodinou utečie! Všakovak mi schodilo na um — ale som nič nepovedal.

Stará mi letela k hlave: ty taký a taký... Ale vždy som si hútal: Martin má rozum. A vidíš! Či ho nemá dostatok? Podučí sa, príde mi remeselník dokonalý. Ja som hneď vedel, že pre tú si on nič neurobí. Múdry človek! Pomyslel si: “Keď ma ty nechceš, rob si, ako vieš..." Ale tu ho čosi zamrzelo. “Ja nehovorím, ako že vaša Žoša... Ja by nedbal, lebo takto by bola súca, nuž ale keď nechce..."


« predchádzajúca strana :: 2 / 6 :: ďaľšia strana »