eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Tichá voda

Kapitola 5.

« predchádzajúca strana :: 1 / 7 :: ďaľšia strana »

.

Bolo práve po semestrálnych cenzúrach. Vysvedčenie som zaslal domov a čakal naň odpoveď. Nemohla byť iná, iba príjemná. Tušiac, že v liste nájdem dva-tri obrázky, spriahol som sa s kamarátmi a moja gazdiná navarila nám bryndzových halušiek.

V takejto pobryndzovej nálade našiel ma list materin. Z neho skutočne vypadly tri zlatky. “Predala som dve siahy súkna ešte pred Hodmi a z toho som to utrhla..." Tak mi zvestoval Kacina.

Začiatok bol dosť dobrý, ale koniec ma nepotešil.

“Žofa len toľko, že neumrela. Panovaly kiahne, nuž i jej sa chytily, iba na nitke čo jej život obstál. Ale bolo by azda i lepšie, čo by ju bol Pán Boh povolal, lebo na tvári je veľmi premenená, mala ju celú sliatu, ani na oči nevidela. Veru, na dievča je to veľký a ťažký kríž..."

Celý list bol zaplnený ťažkými starosťami.

Ja som až teraz videl, že Žošu mám rád. Poslal som dlhý list a potešoval som mater, ako vedel. Nešťastie Žofino ma veľmi prejalo. Na rapavých ľudí nemohol som pozrieť, lebo mi hneď bola na ume.

Keď som prišiel na vakácie, bol som prekvapený. Tvár mala celkom zmenenú. Nielen že bola rapavá, ale i akási spuchnutá. Všetky črty

boly vyšinuté so svojho miesta. Z predošlej krásy nezostalo ani pamiatky.

Bol by ju chcel potešiť, ale ona bočila odo mňa. I keď som pozrel na ňu, hneď sa hľadela stratiť. “Neborká, hanbí sa," ľutoval som ju. “Ale čo sa má hanbiť, keď si je nie vina?"

“Ako mi je teba ľúto!" povedal som jej raz, keď sme boli sami.

Tvár sa jej podliala krvou a chcela utiecť. Ja som ju dolapil.

“Čo utekáš odo mňa? Veď sa ty nemáš prečo hanbiť."

“Keby bola radšej umrela!" zvolala náružive, vymykajúc svoju ruku z mojej. “Aspoň by sa nemusela na toto dívať — mala by som pokoj."

Tu si zakryla tvár dlaňou a zaplakala.

“A na čo dívať?" ja na to. “Či som ti ja taký protivný?"

“Lebo sa všetci radujete!"

“Ale ja?"

“Všetci ste radi! Len do očú sa takto ukazujete. Viem ja to dobre — a pusť ma!"

Vytrhla sa mi z ruky a odvrátila sa.

“Ja sa neradujem," začal som sa brániť.

“Vždy si mi závidel, kým bolo čo — teraz sa tešíš. Neboj sa, ja tiež mám oči — vidím!"

“Ale čo sa ti robí, stvora?!" okríkol som ju už nahnevaný. “Bolo mi ťa ľúto, lebo si prišla o to, na čom si si toľko zakladala. Ale teraz ma ľútosť prešla. Áno, radujem sa! Keď nemáš krásy, nebudeš aspoň taká pyšná. Trochu pokory nahradí všetku tvoju krásu..."


« predchádzajúca strana :: 1 / 7 :: ďaľšia strana »