eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Tichá voda

Kapitola 5.

« predchádzajúca strana :: 2 / 7 :: ďaľšia strana »

.

Bol by jej ešte pohovoril aj iné, ale odišla s plačom.

Nesišli sme sa od tých čias, aby sme boli

mohli ešte prehovoriť. Zpočiatku som sa na ňu naozaj hneval, že mi bez príčiny ubližovala, ale pozdejšie som prehliadol všetko. Jej chovanie ku mne dalo sa vysvetliť z okolností, v ktorých žila. Naozaj, málo ľudí ju úprimne ľutovalo — skoro všetci sa tešili. Ani jej priateľky nemohly utajiť radosť. Tak je prirodzené, že nechodila medzi mladú čeľaď, ba i v kostole opustila svoje miesto a sadla si do tmavého kúta pod chór. Takáto zmena mohla iba rozhorčiť dievča, ktoré bolo naučené vyvodiť medzi ostatnými.

Ale to by azda ešte bola zniesla. Ale že ju on opustil — to ju zničilo. Bolo to na Turice. Prišiel na dva dni domov a hneď išiel k nám. V prvú slávnosť mal obedovať u nás. Mať varila mäso v hrncoch po kolená. A on neprišiel. Potom nahotovila po večierni šišiek a fánok, navarila kávy, že príde na večer. Neukázal sa on viac u nás. Ani odobrať sa neprišiel. K železnici šla ho vraj odprevadiť stará Sleziačka so svojou Dorkou. Po batohu niesly za ním merindu.

Kto sa bude čudovať, že dievča stratilo oproti všetkým ľuďom dôveru?

Preto bočila i odo mňa. Myslela, že ja sa teším, že na moje vyšlo. Azda i výčitky ju trápily, že odpravila Martina. Lebo Martin začal v dedine vyvodiť. Dievky pozeraly za ním. Čo chcel, všetko vykonal. Urobil sbierku na luster do kostola, a za osem mesiacov sa nasbieralo dosť. Sám pán farár mu ďakoval v kostole za horlivosť. Teraz zasa opravoval mlyn a spravil ho na dva kamene. Preto ani nechodil som toľko k nemu, lebo mal mnoho roboty. Ba v jednu nedeľu navštívily mlyn dve panie z mesta. Druhý deň sa roznieslo, že to bola pani Kopanická, kupcova žena, a ponúkla mu dcéru svojho brata, bohatého mlynára z Rybníka.

To všetko ju muselo trápiť, keď si pomyslela, aké šťastie odhodila od seba...

“No, kedyže bude svadba?" pýtal som sa Martina, keď som počul o návšteve.

“Ja neviem," zasmial sa mi.

“Ak sa máš, žeň sa, kým som ja doma. Chcem na tvojej svadbe niečo užiť."

“Zavolám ťa, neboj sa!" sľúbil mi s veselým smiechom. “Ale hneď to nebude. I tak mi je dobre. Mama, chvalabohu, sú pri vláde."

“A pred dvoma rokmi tiež boli, a predsa si sa chcel ženiť," chytal som ho ja.

“Vieš, to je iné," odpovedal vážne. “Vtedy ma malo čo ťahať do ženenia. Vtedy mi rozkazovalo toto..." položil si ruku na srdce. “A teraz?" pohol oboma plecami. “Teraz mi rozkáže iba gazdovstvo. A na to mama ešte stačia."


« predchádzajúca strana :: 2 / 7 :: ďaľšia strana »