eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Veľkou lyžicou

Kapitola 1.

« predchádzajúca strana :: 1 / 7 :: ďaľšia strana »

.

„Jaj, aká úroda! Ešte som takej nevidel. Čo sme žito sviezli a toto druhý voz jačmeňa, už sme nad srubom. Záčin už dnes bude plný a nebude ani vôdor stačiť. Ovos nám príde uložiť do rezačky, i do cieničky k ovčiarni. Nech nás len Pán Boh od nešťastia chráni a zavaruje, lebo teraz pod jeseň je človek najbiednejší. Máš plné záčiny, a pod chvíľou ti môže všetko zblčať. Ani sa nezobzeráš, a si na holej dlani."

„No, ani ja nepamätám takéhoto požehnania božieho", prisviedčala Mišovi Ferancovie jeho žena Zuzka, ukladajúc v záčine jeden snop po druhom, ako jej muž vidlami s voza podhadzoval.

„Hľa — včera zas horelo v Búranoch. Bože môj, budeže zas žobrače, ani sa neobhrnieš pred ňou."

„Starý, buď rád, že máš z čoho. Vieš: lepšie dávať, že pýtať. Blahoslavený človek, čo sa nemusí tej palice chytiť."

„Veď je pravda; ja tiež nerád zatváram ruku pred chudobou. Ale či sú hodni dobrého slova, čo si sami podpália? Takého už nehodno len palicou, alebo týmito vidlicami... Hôže, hô! Nuž ale kdeže si, Cyril? Čo ich nedržíš za retiazku?"

Zdola ozval sa ešte skoro detský hlas: „Hô, Sivoň; hejk hore, Turoň!" a bolo počuť, ako bičisko dopaduje na pysky volom a ako voly ometajú hlavami

„Nebiže ich bičiskom, ktože to kedy slýchal? Raz sa ti zduria a i s vozom ujdú do sadu: potom rob s nimi, čo chceš. Bitkou statok nenakriatneš, ba bude ti ešte horší. A čo by si ty povedal, keby ti poprstoch poklepali paličkou, že mrzko píšeš? Potom bys' krajšie písal?"

„Ale keď ma nechcú slúchať! A tento podsebný ma vždy oňucháva a ofukuje."

„Nie divota, Cyril; vieš, že ťa nezná. Hej, voly nerady vidia belasníkov. Tejto zimy, keď kupci prišli do nás, tiež ten podsebný mal ich večne pobiť, lebo boli v beláskach. Hja, i hovädo vie, že najviac mäsiarov býva v beláskach."

„Ale ja som nie mäsiar, ja im neublížim. Aha, zas ňuchá."

„Veď ťa on nezje; len mu daj pokoj."

A Mišo ponáhľal sa s robotou, aby Cyrila vyslobodil z nemilej a jemu neprístojnej práce. Voz pod chvíľou bol prázdny, drabiny a švorce pooberali zo stebiel a klasov, ktoré sa na ne pozachytávaly, a voz sa v sade obrátil Cyril stál stranou a díval sa zvedavo na rodičov, čo robia. Všetko mu bolo také nové, ako by len teraz bol videl narábať s volmi a vozom. A ono len pred troma rokmi poháňal ešte otcovi, keď ho boli vypýtali zo školy. Pravda, od tých čias zmenilo sa veľmi mnoho.


« predchádzajúca strana :: 1 / 7 :: ďaľšia strana »